2020

Posledný oficiálny deň roku 2020.

Bola som doobedu na prechádzke a prihovorili sa mi dvaja starší ľudia, najprv jedna pani. Len tak. Pozdravili sme sa a chvíľu sme sa rozprávali. Potom sme sa rozlúčili a šli sme ďalej. Len tak sa nám prihovoril starší pán. Popriali sme si pekné sviatky.

Buďme milí. Zdravme sa, usmievajme sa.

**************************************

Pri potravinách som sledovala muža, ktorý vystúpil z dodávky s ešpézetkou KN. Pred sebou tlačil malý vozík a moja dcéra je milovníčkou kočiarov a všetko, čo má kolieska je okamžite predmetom jej záujmu – „kočA“ (veľké A znázorňuje silný akcent na toto písmenko). Utekala ku vozíku a ja som neslušne načúvala rozhovoru, ktorý sa odohrával v maďarčine, so známym slovenským prízvukom.

„Dobre a jedli deti? Kinguška jedla? Nejedla? Aaaaj. Dobre srdce moje, ľúbim ťa a teším sa na vás.“

Ukončil hovor a mňa to jemne hodilo do scény môjho manželského života. Ten prízvuk, tie slová. Potom si muž priložil opäť telefón k uchu a začula som: „Ahoj chrobáčik…“ Hovorím si, no to je teda. Dovolal s manželkou a teraz s chrobáčikom. Hovor pokračoval: „Prečo ste nejedli? Zjedzte aspoň nejaké vitamíny. S čím sa hráš? S poníkom? Dobre chrobáčik, večer som pri vás. Ľúbim vás, počúvajte mamu.“ Omyl, ako rýchlo som dokázala posúdiť človeka, ako nechutného klamára, aby som o ňom čo i len čo si viac vedela.

Nerobme unáhlene závery, nemajme predsudky.

******************************************

Istý čas som sa budila so strachom, či je moje dieťa v poriadku. Neupokojil ma ani lekár, ktorý povedal, že sa síce mám upokojiť, ale treba ju každé tri týždne sledovať. To malé ALE pre mňa znamenalo celý svet. Tešila som sa, že je určite všetko v poriadku a vzápätí som zaostrovala zrak na malé viditeľné znaky na malom telíčku, ktoré ma tak strašili, že sa mi chvel asi celý mozog. A keď sa mi na pomoc ponúkla ruka mojej krstnej mamy a jej kolegyne, ktoré pipetovali ručne neviem koľko sto, asi aj 600 vzoriek krvi a potom to celé niekoľkokrát kontrolovali a o pár mesiacov mi zavolali, že sa môžem upokojiť a že tam nie je ani to malé ALE. Asi sa mi z toho rosia aj teraz písmenká na obrazovke.

A mojej priateľke sa tento rok narodilo nádherné dieťatko, ktoré to ALE v sebe nosí. A dokonca ho majú aj potvrdené. Obdivujem ich, ako to zvládajú a aká silná je ich nádej a viera v dobrú budúcnosť.

Verme, dúfajme, tešme sa zo zdravia a jeden z druhého.

********************************************