36

Otázkar: Júlia, dnes máš 36, povedz nám, na koľko sa cítiš?

Júlia: Keďže mi nikto nikdy nepovedal, ako sa mám cítiť na ten ktorý vek, cítim sa na 36. Mojich 36 je mojich 36 a cítim sa v tomto období tak, ako sa cítim. V úplnej skratke. Cítim sa najfajnejšie na svojom svete.

J: Raz som sa skrývala, keď sme hrali v novom byte schovávčku. Mala som 5 rokov a keď som vychádzala zo skrine, nabúrala som do dverí a navrela mi na čele hrča. Potom sme sa so Zuzou skrývali za šatne, keď sme mali ísť, ako týždeníčky polievať kvety na chodbe, počas vyučovania. Keď išla okolo učiteľka, vybuchli sme smiechom a začali sme utekať a pri naberaní rýchlosti jedna z nás spadla (už neviem presne, ktorá to bola) a posledne som sa skrývala za kamenný múrik, na Korfu, keď som chcela byť záhadná, no i toto vypálilo, ako trapas a preto som usúdila, že sa skrývať viac nebudem a ani nemám prečo. Som žena a nemám žiadnu potrebu svoj vek skrývať. Ale, to, že mi povedali, že som vo veku 35 rokov v kategórii geriatrická rodička, to bolelo. (smiech)

J: Zaujímavý, ako každý iný, ale o bol ešte „ejší”. Zaujímavejší, bolestivejší, rýchlejší, nádhernejší, veselejší, plienkovejší, kočíkovejší, mojkacejší. Mám teraz pocit, že žijem v nejakom čarovne.

J: Včera na mne praskol kabát číslo 36. Mám novú postavu, teším sa z nej. Veľa ľudí mi vravelo: „Uvidíš, ako sa zmení Ďuro, keď sa stane otcom.” „Uvidíš, ako sa zmeníš, keď budeš matkou.” Ďuro zostal na svojej línii pomalého a pokojného života. V mojom prípade mali pravdu. Zmenila som sa. Stala som sa oveľa „nezodpovednejšou” a viac si život užívajúcejšou. Až príchodom dcéry do môjho života som si uvedomila, že každý deň je môj ten posledný deň. 11. 01. 2020 tu zajtra nebude. Snažím sa preto žiť podľa seba, čo najviac, ako sa len dá. Vypočujem aj ostatných, ale ten konečný pocit z urobeného kroku musí vychádzať z môjho presvedčenia.

J: Ako žena, ktorá sa konečne môže naplno vyžívať a vytešovať vo svojej kočíkovej mánii. Na čísle 10 sa plánujem zastaviť. (smiech)

J: Nebola som nadšená, večne si bruchohladkajúca tehotná žena. Lavína materskej lásky sa spustila až neskôr a dnes mám pocit, že materstvo je pre mňa naozaj čarovný jav. Nie som prísna matka, ani mačný mak. Som prirodzená. Nebojím sa prechladnutí. Nebojím sa prievanu. Moja dcéra už so mnou hľadala v studenej komore, holá, kýslé uhorky. Mám ale svoje strachy, bojím sa vážnych chorôb a bojím sa vedľajších účinkov očkovania. Rada svoje dieťa kŕmim. Ukazujem jej krásu dní. Chodíme vonku za každého počasia. Aj keď zima štípe kosti, aj keď Loli mokne srsť. Niekedy spolu poobede spíme a vzájomne sa zohrievame. Rozmaznávam ju. Smejem sa na jej falošnom maznavom plači. Poláskam ju, keď plače naozaj. Rada by som jej ukazovala dennú radosť z bežných vecí, dala jej pokojný, pomalý život a slobodu. Možno som celkom fajn mama, ale to povie až moja dcéra…keď bude mať odvahu. (smiech)

J: Niekde som počula, že ženy sa vzdávajú svojho priezviska a preberajú manželovo meno, čo vyznieva, akoby boli pod mužovou nadvládou. Ja som šla pred istým časom neteri do školy pre obed a musela som sa podpísať na vrátnici. Keď som videla svoje nové priezvisko na papieri, zalial ma taký zvláštny pocit radosti. Nikto ma nevlastní, ani nie som pod žiadnou nadvládou. Jednoducho sme vytvorili s.r.o. so spoločným menom a obaja sa snažíme, aby to fungovalo. Obaja sa tešíme, že si hovoríme manželia i keď sa v našom vzťahu svadba takmer vôbec neskloňovala.

J: S mojim mužom veci neplánujeme, jednoducho sa nám dejú. Tak sa udiala aj svadba. Zo dňa na deň, bez hostí, bez kapely, bez 3 kilometrového závoja. Obaja sme vedeli, že to tentokrát bude takto najlepšie riešenie a ten moment bol tak jednoduchý a čarovný zároveň, že som si uvedomila, opäť, že treba dôverovať životu. On sám vie, kam má v konkrétny moment zapadnúť skladačka.

J: Mal by na to odpovedať môj muž, ale mám obavy, že by ku tejto, spirituálnu odpoveď žiadajúcej otázke odpovedal veľmi prosto: „veľkozadková”. (smiech)

J: Jaj. Spomínam si, že mi dávno môj frajer hovoril, že som čudná. Ale ja som nechápala prečo. A ani dnes to neviem. Som žena, čo sa málo maľuje. Som žena, čo sa veľa smeje. Často sa mi stane, že chcem svojho manžela citovo vydierať plačom, a pritom sa pri melodramatickej situácii rozosmejem. Na tomto veru budem musieť popracovať. Som žena, čo je pokojná. Som žena, čo sa aj bojí. Som žena, čo má v hlave milión hlasov a niekedy ju otravujú. Som žena, čo má čas. Som žena, čo svojho muža púšťa na futbal. Som žena, čo varí. Som žena, čo mudruje. Som žena, čo si niekedy myslí, že je lepšia, ako tá druhá. Som žena, čo sa potom prefacká, lebo nechce súťažiť. Som žena, čo je niekedy odporná, veľmi zriedka kedy. (smiech) Som žena, čo sa veľa teší. Som farebná.

J: Nemám idol. Keď som bola dieťa, chcela som byť, ako Katka, ako Nati, ako Gabi. Dnes nechcem byť, ako nikto. Čítam knihy, čosi ma aj inšpiruje, ale svoju cestu si vyberám podľa seba. Nerobím veci len preto, že sa to tak má, že je to tak správne. Robím veci správne podľa seba a snažím sa pritom neubližovať druhým. Ak sa to ale niekedy stane, nie je to cielené.

J: Dlhá cesta veru. 20 ročná Júlia, zaľúbená do pilota, do vankúša plakajúca. (smiech) 20 ročná Júlia bola princezná. Z knihy Vyznáte sa v tlačenici mala naštudované, ako sa má žena chovať. Nehovoriť pred mužom o svojich nedokonalostiach, byť dámou stále, byť nedosiahnuteľná. V tomto veku som dokázala močiť v prítomnosti muža (teda, keď bol v tom istom obytnom priestore, ako ja) len tak, ak tok môjho moču vylúdil Malú nočnú hudbu od Mozarta. Nohy, podpazušie a iné ochlpené partie museli byť stále hladké, ako ľadová plocha. 36 ročná Júlia už nie je len princezná. Je to žena odvážna, ktorá sa nebojí pred manželom zjesť cibuľu, nebojí sa vziať do čistého auta zablateného psa z ulice, nebojí sa behať bosá po snehu, nebojí sa poprosiť muža o pomoc pri umývaní post-cisárskeho tela. Neholí sa, keď sa jej nechce a z plaviek jej okrem kúska šitia na bruchu trčia aj chlpy. 36 ročná Júlia má perfektný zadok a boky. Je vyrovnaná. Dôveruje v prúdenie života a v jeho nedokonalosti.

J: Slovenka, ktorá doma, v Rumunsku, denne hovorí maďarsky. Nikdy som nemala potrebu definovať sa v zmysle národnosti. Som Slovenka, ktorá vie viac jazykov, ktorá má korene aj na Ukrajine. Možno tá zaujímavá farebnosť mi dáva tú moju dnešnú farebnosť a tá dnešná farebnosť mi dáva pocit, že sa doma cítim všade, kde mi je dobre. Nie som hrdá Slovenka, nie som hrdá Maďarka, nie som hrdá Ukrajinka. Neviem byť hrdá na niečo, na čom nemám najmenšiu zásluhu, čo mi bolo pridelené, do čoho som sa narodila. Som Európanka. Som doma, v paneláku, v meste. Doma, v starom dome, na dedine. Doma, v apartmáne na Korfu. Mám rada jazyky, ale najlepšie sa mi číta po slovensky a teším sa, že dnes denno denne hovorím všetky tie mäkké ľ,ť,ď, ľúbezienky a čučoriedky.

J: Mmmmmmm. To, čo priniesť má. Keby som si mohla zapriať, tak zdravie, radosť a pohodu pre mňa a mojich najbližších a blízkych. Menej súdenia iných (aj keď v tomto som už fakt celkom dobrá). Chcela by som napísať knihu, mať obchod s romantickými šatami, obhod s kočiarmi, jedno bistro a malý dedinský penzión. Keď sa nám podarí mať vlastné bývanie a budem mať tie dva obchody, tak…a teraz si moja rodina zakryje oči…možno aj znovu rastúce brucho.

J: Maslo, popražené maslo. Na pirohy, na buchty, na halušky.

J: To nevadí. A posledné dni aj: Bobašku, prestaň, dobre? (snažím sa takto upokojiť svoje fňukajúce dieťa).

J: Ďakujem, všetko dobré. A kto má chuť, môže prísť na koláč. Pudingový, kde som omylom nedala dosť mlieka a cítiť v ňom pudingový prášok. Ale možno zoškrabem a spravím novú pudingovú polevu a keď aj nie, zasmejeme sa spolu na tej výnimočnej chuti.