7 dní týždňa a všetci spirituálni Guru(n)-ovia

Pondelok: V schránke čakal list. Možno nejaké milé prekvapenie, utekám vybrať bielu obálku, nedočkavá. Adresa príliš oficiálne na milé prekvapenie a obsah ešte nemilejší. Pokuta takmer 200 eur. Čo??? Prečo, za čo? Ďuro krútiac hlavou smeruje svoje kroky na miestny úrad. „Pokuta ešte z minulého roka, jazda autom bez tecnického dokladu.“
„Ale veď to som zaplatil hneď na druhý deň.“ Doma sme vyhádzali všetky šuflíky, aby sme našli ten teraz tak potrebný malý kúsok papiera, ten malý šečôčik, ten čierno-biely dokladík o zaplatení. Zúfalí, spotení, beznádejní. Asi ho zjedla naša dcérka, ktorá má konzumáciu papiera na dennom poriadku. Posledná nádej, vrecká letných nohavíc. Máme ho, dôkazový materiál si Ďuro dáva pevne za opaštek a meria zase cestu na miestny úrad. „Jááááááj, tak to my sme zabudli poslať potvrdenku, že si to zaplatil.“ Hovorím si, nevadí, omyly sa stávajú, hlavné, že sa všetko vyriešilo.

Utorok: Môj manžel navrhol, aby sme si išli dať do reštaurácie obed, ako oslavu nájdenia potvrdenky. Smiali sme sa a tešili sme sa, ako nám všetko nakoniec pekne vyšlo. Objednali sme si dve polievky. Zase mi tá Ďurova chutila viac, ako tá moja. Nedojedla som, prišlo mi nevoľno a tak sme poprosili účet, zaplatili a čakali na výdavok. Čakali sme 2 minúty, 5, 10, 15. Ale nikde nikoho. Čašník zmizol. Hovorím si, nevadí, možno tých 10 eur potrebuje, tak to malo byť, veď nám sa to vráti nejak inak.

Streda: Rozhodli sme sa spraviť si hudobné popoludnie. Vytiahla som flautu, kufrík s klarinetom a kým Ďuro ladil hudobné nástroje, šla som do kuchyne spraviť olorvant. Asi o 2 minúty vkročil do kuchyne môj manžel a farbou pleti pripomínal smotanu. „Tie guličky, čo zabraňujú vlhkosti…čert, aby ich vzal.“
„Aké guličky?“ Začala som sa smiať.
„Nesmej sa!!!“
Prestala som sa smiať.
„Ona zjedla asi štyri tie guličky!!! Boli v tom klarinetovskom kufri.“ Okamžite sadol za počítačové zariadenie a vyhľadal linku pomoci – volať v prípade požitia otravy a iných nebezpečných látok. Nikto nedvíhal. Chodil nervózne po dome a vytáčal akési čísla. Potom zavolal lekárke, potom susede, potom susedinej dcére. Všetky povedali, aby sa upokojil, že sa nič vážne nestalo a guličky sú v takom množstve neškodné. Vyplašený otec sa však nedal a kontroloval svojej dcére očné bielka, spánok, tep a večer baterkou svietil do záchoda. Hovorím si, hlavné, že sa nič vážne nestalo.
Streda: Krásne svietilo slnko a my sme sa šli sánkovať. Vyšľapali sme na kopec, dali sme si teplé kakao a chlieb so syrom, sledovali sme okolitú prírodu a rozjímali sme. Nádhera. Dole sme sa spustili na saniach. Vpredu Ďuro, za ním ja, v náručí som držala spiace dieťa. Romantika. Chystali sme sa domov, na obed, ale naše auto malo iné plány. V hlbkom snehu zapadlo. Malým drievkom sme odkopávali sneh, ale šance na úspech boli s takýmto vybavením minimálne. Nakoniec nás prišiel vytiahnuť Ďurov kamarát. Keď sme už všetci sedeli v teple domova, moje dieťa sa zase rozhodlo okoštovať niečo, čo bežne na tanieri nedostáva. Zahryzla sa do tuhého antiperspirantu, dvakrát ju striaslo, ale prehltla to. Ďuro zúfalo sedel na stoličke. Boli sme podľa neho rodičia, ktorí nedávajú na svoje dieťa dostatočne dobrý pozor. Hovorím si, nevadí, musí ochutnať v živote všeličo.

Štvrtok: Moji rodičia sa boli lyžovať a ako fotku z ich výletu som dostala obrázok, kde mamka sedí na nemocničnom vozíku. Nohu má zlomenú na troch miestach. Obaja moji rodičia sa smejú a toto na nich práve milujem. Mamka leží v nemocnici a pochvaľuje si. Výhľad, strava, starostlivosť, potom „nutná“ rehabilitácia v Chorvátsku. Hovorím si, normálne zvažujem, či zajtra nestúpim zle.

Piatok: „Poď rýchlo vonku, niečo ti musím ukázať.“ Je večer, Ďuro sa vrátil z futbalu, čo môže byť také nalievahé? V mysli sa mi vynárajú tie romantické prekvapenia, ktoré partnery pripravili svojim polovičkám. Obrovské srdce vyšľapané do snehu, srdce vytesané z ľadu, torta. Smerujeme však do garáže. Auto? Bicykel? Nový kočiar? Čo mi chce tak naliehavo ukázať. Otvára kufor. Obrovská kytica kvetov v kufri? Čo??? „Ale veď…veď to je mŕtvy zajac.“
„Zrazil som ho.“ V očiach sa mu začalo lesknúť. „Ja som nechcel.“ Objala som ho. „Ja viem, že si nechcel, to sa niekedy stáva.“ Mlčali sme, nechela som Ďurov smútok prerušiť tak prostou otázkou, ale keď som videla, že je na tom už lepšie, odhodlala som sa. „Na čo si ho vlastne priniesol domov?“
„Neviem. Chcel som ti ho ukázať.“
„Ďakujem.“
Hovorím si, aj toto je láska.

Sobota: Pochovali sme zajaca. Ďuro i slzu vyronil.

Nedeľa: Stále s kamarátkou raz do týdňa zbierame smetie. Máme plán vyčistiť dedinu. Včera večer sme vyzbierali 5 vriec smetia a nechali sme ich medzi dvoma domami. Ráno prídu smetiari a vezmú to. Tak sme to urobili aj minulý týžden, aj týždeň predtým v iných uliciach a ľudia nám ďakovali. Išla som ráno šťastná na prechádzku a zrazu sa na mňa spustila lavína kriku a nadávok od dvoch starších mužov. Jeden maďarsky, jeden rumunsky. Zavolala som Ďura, aby mi pomohol vrecia so smetím vziať k nám domov. Kým prišiel, snažila som sa celú vec vysvetliť, ale bolo to úplne zbytočné. Majka z Gurunu, čo chce spasiť svet sa zrazu ocitla zoči-voči realite zadebnenosti. Kým prišiel môj Majko z Gurunu, už som ronila slzy. Opustili ma všetky spirituálne sily, porušila som všetky 4 dohody Miguela Ruiza, bolelo ma, že som chcela pomôcť prírode a niekto sa so mnou háda, kvôli 5 sáčkom smetia, bolelo ma, že som v tom momente stratila nádej, že môžeme našu planétu ešte nejak zachrániť, bolelo ma, že som šla na peknú prechádzku a v danom momente som sa na päte otočila a šla som domov. Ďuro si podobne, ako ja, nezachoval pokoj duše a nahnevane na svojich krajanov zakričal. „Môžete sa hanbiť!!! Osočovať človeka, ktorého by ste si mali vážiť.“ Akože mňa. „Poď, ideme odtiaľto preč.“
Hovorím si, jaj, fajne mi je, že sa môžem vrátiť do svojho Gurunu a že sa tam mám s kým vrátiť, to je najviac.