Jaj ženy, ženy…

Vždy krásne, vždy usmievavé, vždy sexi, vždy pripravené navariť, upratať, postarať sa o dieťa, vždy v dobrej nálade. Dnes sa veľmi veľa hovorí o tom, aká by mala žena, správna žena, ozajstná žena byť. Jedna strana hovorí, že žená má byť stále upravená a milá. Má byť dobrá gazdiná, má vytvoriť teplo domova, večer v posteli priam saunu. Vítať manžela do uprataného bytu s teplou večerou, deti v dobrej nálade, pekne odetá do domácich šiat, nalakované nechty a jemne upravená tvár. Po 22:00 má zažať červenú lapmpičku, dať si čipkované tangá a premeniť sa na ku..ičku. Druhá strana hovorí, že žena nemusí byť vôbec milá, môže nosiť mužské sako, môže bágrovať na stavbe, môže trepať do stola, keď sa jej zachce. A čo z týchto rád máme milé ženy?

Chaos.

Keď mi môj milovaný manžel povedal, že si ma vzal v predstave kľudného spoločného života a zažíva so mnou podráždenie svojich nervov, naozaj som sa zamyslela, kam zmizla tá pokojná žena, a hneď ma začal vo vnútri karhať ten známy hlas: „Júlia, niečo robíš zle. Buď zase milá a pokojná.“ Potom sa ozval hlas modernej ženy: „Júlia nedaj sa, buď zlá. Nič mu nedaruj. Muž má mať na chode domácnosti rovnaký podiel, ako žena.“ Rútila som sa do spleti ideí a predstáv.

Chaos.

V 2003 som sa zoznámila so svojou veľkou láskou. Bola to erupcia citov a fyzických zbližovaní. Bola to moja životná láska. Z neznámeho dôvodu som bola úplne pripútaná k predstave, že tento muž musí byť navždy môj. Keď mi povedal, aby som sa zbalila a šla domov, pretože som sa odvážila opýtať, koho sú tie nohavičky, čo som našla v šuflíku, ako poslušný psík na vodítku som kráčala na bratislavskú hlavnú stanicu. Vlak som zmeškala a o 5 minút mi už volal môj nežný citoterorista, že ma čaká pred vstupnou bránou stanice. S vrtiacim chvostíkom som utekala k autu a od radosti, že to bol len hlúpy žart som ho celého olízala. Potom ma veľmi miloval a nemohol na mňa prestať myslieť, ale zabudol mi povedať, že doma má ešte jedného psíka. Už dlhší čas. Ja som chcela byť ten krajší a lepší pes. Krásna, mladá fenočka. Výstavný kus. 10 ročný rozdiel mi, podľa mojej psej logiky, nahrával do karát. Potom mi jedného dňa odopol karabínku a povedal, že mám ísť. Nechcela som. Potom ma odniesol na pole, naštartoval auto a odišiel. Utekala som za pachom svojho pána. Neotváral. Plakala som do svojho vankúšika a pýtala sa, čo som urobila zle?! Prečo nie?! Mala som v duši prázdno, v hlave milión otázok.

Chaos.

Môžem zapísať 200 strán svojich ďalších chaosov, v ktorých sa skrývajú aj chaosy ďalších, mne blízkych žien. Šla som sa dnes prejsť a mala som pocit, že ich všetky cítim.

Dnes plačem, lebo keď som ŤA potrebovala, nikdy si nebol doma.

Dnes plačem, lebo dnes si už doma a je mi smutno, že už by mi nebolo smutno, keby si, tak, ako vtedy, keď som ŤA potrebovala chodil preč z domu.

Dnes plačem, lebo si mi povedal, že už patrím do starého železa.

Dnes plačem, že som TI dala všetko a TY sa obaluješ do alibistickej fólie „milujem ťa, ale“.

Dnes plačem, lebo túžim po skutočnej láske, ale bojím sa jej.

Dnes plačem, že skáčem z muža na muža.

Dnes plačem, že si mi povedal, že som tučná.

Dnes plačem, že si mi povedal, že s ňou si máš čo povedať.

Dnes plačem, že milovanie s ňou bolo lepšie, ako so mnou.

Dnes plačem, že som celý rok bdela pri revajúcom dieťati a ty si mi, úplne vyčerpanej, povedal, že mám schudnúť.

Dnes plačem a počúvam Laru Fabian.

Dnes plačem, že som ťa doma čakala v tvojich obľúbených šatách a ty si sa vrátil iný.

Dnes plačem, že si mi povedal, že to nič neznamenalo a pre mňa si znamenal svet.

Dnes plačem, lebo si mi pred hosťami povedal, že tá polievka sa nedá jesť.

Dnes plačem, lebo moje deti nemajú taký život, ako by som chcela.

Dnes plačem, lebo sa moji rodičia stále hádali.

Dnes plačem, lebo som bola na štyri malé deti stále sama.

Dnes plačem, lebo si ma nikdy neprišiel len tak objať.

Dnes plačem, lebo som vážne chorá a neviem, koľko dní mi ešte ostáva.

Dnes plačem, lebo si sa ku mne stále správala tak, akoby si ma nikdy nebola chcela, mami.

Dnes plačem, lebo ja sa napriek tomu stále veľmi snažím, mami.

Dnes plačem, lebo si si ma vzal, aj keď si už mal iné vzťahové plány.

Dnes plačem, lebo si nás s mojim synom nechal samých.

Dnes plačem, lebo si ma sám posielal za inými mužmi.

Dnes plačem, lebo som ti toľké roky kryla chrbát.

Dnes plačem, lebo mi zo života, aj keď ten náš manželský už skončil, robíš peklo.

Dnes plačem, lebo mojej dcére robíš zo života, aj keď ten váš manželský už skončil, peklo.

Dnes plačem, lebo si pil.

Dnes plačem, že sused bol viac, ako my.

Dnes plačem, lebo mne rástlo brucho a ty si zmizol

Dnes plačem, lebo si sa po roku zjavil a museli sme sa vziať.

Dnes plačem, lebo si mi povedal, že som slabá.

Dnes plačem, lebo si mi veľmi klamal.

Dnes plačem, lebo tie slová som chcela, aby patrili mne, nie jej.

Dnes plačem, lebo môj syn je pre teba menej, ako tvoj syn.

Dnes plačem, lebo som pre teba „príliš“.

Dnes plačem, lebo nemôžem byť sama sebou.

Dnes plačem, lebo som stratila nenarodené dieťa.

Dnes plačem, lebo ma bolí čerstvá rana po pôrode.

Dnes plačem, lebo som úplne vyčerpaná matka.

Dnes plačem, lebo mi chýba mama.

Dnes plačem, lebo mi chýba dieťa.

Dnes plačem, lebo mi chýbaš ty.

Dnes plačem, lebo sa bojím staroby.

Dnes plačem, lebo už nemám pružné prsia.

Milé ženy, keď som sa dnes prechádzala, na horách bol ešte sneh, na kopci tesne predomnou už sneh nebol, ale vysoké jedle boli zaliate hmlou. V doline pršalo, tráva mala žlto hnedú farbu, obloha bola tmavomodrá a nad hlavou mi prelietavali vrany. Cez rieku, vo vedľajšej dedine svietilo slnko a vyšla dúha. Bolo to chaotické a čarovné. Bolo to také ženské.

Prajem vám, ženy, ktoré čítate tieto riadky, aby ste sa odopli z karabínky, ktorá vás drží na akomkoľvek vodítku. Nie ste tučné, nie ste šedivé, nie ste hlučné, nie ste tiché, nie ste staré, nie ste hysterické. Ste magický chaos, v ktorom sa dá nájsť úplne všetko. Aj pokoj a pohoda.

Krásny ôsmy chaos vám prajem. A to nie len dnes.