Sedem dní týždňa a materské meditácie

Pondelok: Môj najdúšik, ale kilovo už skôr najdúch…
Tá cesta autom „len tak”… a ona si cez tú cestu prebehla
Tá cesta na veterinu, kedy som myslela, že to nestihneme…a veterinár: „Počkajme 2 dni a uvidíme.”
Tie veterinárove slová o dva dni… „ale už si ju necháte však? Nechajte si ju. Nebude to veľký pes, niečo ako kokršpaniel.” Dnes oslavujeme psie, aj keď veterinárom určené, narodeniny. Neviem, dodnes, prečo mi osud do cesty podhodil vlčiaka a nie kokršpaniela, keďže nemám tú drezúrovú prísnu psiu ruku, ale verím, že je u nás šťastná, že sme takí blázni a ostali sme kvôli nej tu a vzdali sa našich cestovateľsko – pracovných plánov. Lebo ono to nebolo kvôli psovi a nebolo to vzdanie sa. Ono to bola láska a jej prijatie. Pre mnohýh je to “len” pes. Pre mňa je to môj pes. A síce mi to trvalo a vo veľkej miere za to vďačím jej mužskému pánovi, ale úplne jej už dôverujem a chápem, že je to pes, obranár a plní si túto svoju povinnosť / láskavosť voči nám z celého svojho chlpatého srdca. Prajem si, aby tu to chlpaté srdce bilo ešte aspon 100 rokov. 2 roky, kicsi bogárkám (môj malý chrobáčik – 30 kilový).

Utorok: Moje dieťa prežíva obdobie kedy chce všetko a nič naraz a hneď. Keď to nedostane, dostáva sa do stavu frustrácie, čo prejavuje veľmi hlasným krikom a hádzaním sa dozadu. Júlia, vyhovárala si sa už dlho. Raz ťa bolela hlava, potom chrbát, potom si rodila, potom si bola v šestonedelí, potom ešte kojíš…poďme cvičiť. Idem na to, každý deň budem opäť cvičiť jógu. Prvý deň som plná nasadenia predýchavala pózu kobry, ďalší deň sa mi nechcelo vytiahnuť nohy spod teplého paplóna, ale odhodlala som sa. Začala som cvičiť. Nohy prekrížené, ruky spojené na hrudi, dýchame. Moje dieťa ťahá kábel. Jedno moje oko medituje, druhé sleduje malú hlavu zamotanú v kábloch pod stolom. Predýchavam. Jedna moja ruka je v polohe holuba, druhá ruka má dva metre a ťahá malé telíčko od pece. Jedna moja nosná dierka vpúšťa dnu prečisťujúci vzduch a druhá cíti silnú vôňu škorice. Zrazu spustí moje dieťa hysterický rev a ja vyskočím zo svojej meditácie na tvrdú podložku materstva. Olízala škoricový vonný olej. Stopercentný prírodný extrakt. Keď je to prírodné, nemalo by to vadiť. Potom ale predsa len zapnem internet a okamžite zabúdam na svoj stav malého Budhu spred 5 minút. „Vysoko jedovaté, spôsobuje zlyhávanie orgánov.“ Utekám do kuchyne, odkvapkávam pol kávovej lyžičky, čo je považované za jedovaté množstvo. Prerátavam. Toľko sa jej nemohlo dostať do úst, ale čo ak áno. Toto je už tretia veľmi divná vec, čo moja dcéra za svoje ranné detstvo požila a to nepočítam trávu a zeminu. Sledujem príznaky, ospalosť je jedným z nich. Je 22:30 a moje, bežne o 19:00 spiace dieťa si veselo švitorí na posteli a všetko, čo považuje za nepotrebné, hádže za posteľ. Čítam zase. Účinky škoriového oleja: nabudzuje organizmus, potláča nespavosť. Som šťastná, že moja dcérka je nabudená a nie otrávená. Vzala to z tej pozitívnej stránky. Ešteže si kvapla, keď som bola v meditačnej vlne.

Streda: Pokračujem v jóge. Od dnes začínam pracovať na polohe, kedy si dám nohy k hlave. Poprosím svojho manžela, aby voľným okom posúdil, koľko centimetrov mi ešte chybuje, aby sa prsty mojich nôh dotkli aspoň letmo mojej hlavy. Keďže som ho vyrušila zo siesty, neodpovedal slovne, len mi na prstoch ukazoval 5 a 4. Ja som hádala. „40 cm?“ Krútil hlavou na znak nesúhlasu. „50 cm?“ Opäť krútil hlavou. „Tak koľko? 50 – 40? 10 cm? Tu vstal a rázne povedal. „Deväťdesiat!“
„To nie je možné.“ Bola som presvedčená, že mi chýba maximálne 20 centimetrov a zrazu sa dozviem, že je to 90??? Podala som Ďurovi drevený centimeter a ochotná vydať zo seba maximum som sa z brucha pomaly dvíhala rukami hore, nohy som tlačila silou vôle k hlave.
„No, podľa mňa sa to za tých 5 minút ešte zhoršilo.“
„Meraj.“ Nohy sa mi triasli, cítila som, ako sa mi rozťahujú stehy na maternici. „Meraaaj!!! Auuuu, prestaň.“ Prudko som vyskočila, sťa by spružina do polohy na 4.
„Tak mám merať, či nie?!“
„Máš, ale nerob si srandu a neštekli mi centimetrom bradavku.“
„Prosím?“
„Veď som cítila, ako si priložil centimeter k mojim nohám a druhým koncom si ma šťuchol do bradavky.“
„Neviem, či si si všimla, ale toto je drevený centimeter o dĺžke 42 cm, akoby som ti ním dokázal poštekliť jednou stranou nohu a druhou stranou bradavku?“
Naozaj, to by som musela byť už dnes ako guma a nie ako zamrznutá žuvačka. Pochopila som, že ten prsník bol záchytným bodom pre malú ruku mojej dcéry, ktorá sa pokúšala vstať.
„42 cm.“
Do konca roka to bude 0 cm.

Štvrtok: Finančná kríza? Nie na našom dvore. „Poď sa pozrieť, mám pre teba prekvapenie.“ Auto! Dvojfarebné. A vzadu si možem dať až dve ŠPZ-ky, lebo kufor je z iného auta. Kto ma pozná, vie, aký skvelý šofér som ja. Raz som s mamkou išla na parkovisku rýchlosťou 30 km / h a so strachom v očiach som na ňu pozrela s otázkou: „Mami, nejdem príliš rýchlo?“ Raz ma vzal na jazdu aj Ďuro. Boli 4 hodiny ráno. Obrovská plocha, úplne prázdna a ja som sa 10 krát nadýchla predtým, než som pustila spojku a stlačila plyn. Môj manžel si asi myslel, že v čase karantény budem môcť šoférovať na dvore, od kúpeľne do kuchyne a budem sa tak tváriť, že idem z bazéna do reštaurácie.
Ja sa raz naučím aj šoférovať.

Piatok: Každá druhá domácnosť teraz kváskuje. Moja sestra kváskovala už dávno, ja som sa pridala neskôr, ale po pôrode sa mi do toho už vôbec nechcelo. Teraz som to ale skúsila znova. Moje chleby sú chutné, ale všetky sú ploské, ako lietajúci tanier. Každý druhý deň poctivo miesim cesto, študujem, zapisujem, ale absolútne netuším, čo sa deje. Moje slovenské nadýchaní pecne chleba sa proste v peci, zrejme zo solidarity k Taliansku, menia na ploské ciabatty.
Ale raz budem mať posúchy jak z Mamky Pôstkovej.

Sobota: Keďže teraz nemôžeme chodiť vonku, chodíme aspoň do predzáhradky sledovať traktory a autobusy. A tuto sme si tak išli, pes vedľa mňa, Leila v mojom náručí, keď sa mi šnúrka ľavej nohy zavadila do háčika na šnúrky na pravej nohe. Ťahala som nohou dopredu, ale nedalo sa, môj krok niekto držal pevne v zovretí. Za dve sekundy, kým moja hruď dopadla na zem som prerátavala. Doprava nie, tam je betónový múrik, ako spadnúť s dieťaťom, kam ju rýchlo umiestniť, aby sa udrela čo najmenej. Prááásk, Leila leží na bruchu, v ústach má hlinu, v mojom pravom prsníku sa z mlieka stala razom šľahačka. Rameno mám poskladané zvláštne pod sebou, na čele mám hlinu. Leila vrieska, ja vyvliekam šnúrku zo zradného háčika a obzerám sa, či sa na nás nebaví niektorý sused.
Rameno ma pobolieva, ale aspoň sa môžem vyhovoriť, že nemôžem umývať riad. Ešte zvážim či takéto pády nezaradím do svojho týždenného programu s istou pravidelnosťou.

Nedeľa: Sestra mi kúpila knihu o vedomom milovaní. Obe sme boli v mylnej domnienke, že je to kniha o duchovnom milovaní. A tak som si knižku položila na striešku kočiara, že si trošku začítam pri prechádzke záhradou. Môj svokor nás prišiel pozdraviť a keď na naklonil ku kočiaru, vietor otvoril knihu a na obrovské (neviekom, koho bolo väčšie) prekvapenie sme zbadali v knižke obrázky milostných polôh. Ono to je kniha o vedomom, duchovnom, milovaní, no prepojenia tiel a duší. Zo zvláštnej situácie ma zachránil sused, ktorý zakričal, že je čas na ochranu pred koronou a cez plot naťahoval ruku smerom k nám. Držal v nej domácu dezinfekciu, z ktorej pred 10 sekundami pil on sám a z ktorej pred 20 sekundami pil jeho brat.
Na zdravie priatela, doslova.