Lienkové cvičky

„Moja mamka nečo má, niečo má…“

Keď bývala moja mamka ráno ešte doma a ja som sa stihla zobudiť, stále ma chcela odniesť do škôlky. Bol to pre mňa hrozný stres a preto som radšej ostávala v posteli, kým som nepočula zaklapnúť dvere. Tuto som sa jedného dňa prerátala a ticho v kuchyni som si vysvetlila mamkinou neprítomnosťou. Jej radosť, keď ma ráno zbadala mi spôsobila veľmi malú, takú škôlkársku mŕtvicu. Mamka ma obliekala do bielo červenej kockovanej košele, s vyšitým kvietkom na vrecku a mne sa po lícach kotúľali krokodílie slzy. V zadnej časti autobusu číslo 36, ktorým sme smerovali do škôlky na Železníky som sa držala sivej autobusej tyče, plakala som a sledovala, ako sa mi za oknom mihá svet. Smetanova, Stará nemocnica, hneď budeme v škôlke. Moje slzy padali na gumenú dlážku hustejšie. V škôlke som pozerala celý deň do stropu a premýšľala nad tým, ako mi bolo doma s rodinou dobre.

Na začiatku roka sme šli ako každý rok na branné cvičenie do furčianskeho lesoparku. Celý deň jemne poprchávalo a mamka mi obula lienkové cvičky, červené s čiernymi bodkami. Veľmi som ich mala rada a keď mamka povedala, že mi budú dobré aj na branné, tak to tak predsa muselo byť. Pani učiteľka za mnou prišla a povedala, že som sa asi zabudla prezuť. Ja som jej povedala, že mamka mi povedala, že si mám vziať lienkové cvičky, tak som si ich vzala. Pani učiteľka sa zasmiala a mňa pichlo pri srdci, že sa posmieva výberu mojej mamky. Moja mamka je najzlatšia na svete. Niekedy som s ňou chodila do Prioru na zmrzlinový pohár na poschodí. Boli tam také mäkké červené sedačky, ale teraz to tam už celé prerábajú. Prerába sa vlastne úplne celé mesto. Niekedy ideme s mamkou do obchodu a ja si vyberiem drahšiu bábiku a mamka sa ma vtedy zvykne opýtať, či nechcem radšej inú, ktorú mi vyberie ona. Niekedy sa vnútri nahnevám a poviem, že nechcem takú. Potom ma to ale veľmi mrzí, lebo viem, že nemá peniaze a predsa mi chce niečo kúpiť. A keď sa lepšie pozriem na tú bábiku, veruže sa mi aj zapáči, lebo zacítim v duši také teplo. Mamka mi niekedy kupuje aj sladkosti, také tenké dlhé keksíky, sú mrvivé a majú chuť šumienky. Potom mi mamka robí niekedy poobede puding a každé ráno ma vezme na ruky. Ešte stále. Vyjdem z postele, v ruke držím svoj malý vankúšik, svoju „čučujku“ a mamka ma vezme na ruky a hladká mi chrbát. Raz sme boli na opere neskoro večer a ja som v autobuse zaspala. Zo zastávky cez celú PČĽ ulicu, až domov ma mamka niesla na rukách. Raz sme boli aj v Tatrách a to ma mamka niesla na chrbte a veľmi ťažko dýchala, ja som sa preľakla, že by som ju svojou váhou mohla pripraviť o život a tak som ju prosila, aby nedýchala. Moja mamka je nežná a nehnevala sa ani keď som vyliala celú fľaštičku atramentu na našu gaučovú súpravu. Ja som ale svoj počin oplakala, ako dážď. Veľkú radosť mala vždy, keď k nám prišla celá rodina na návštevu. Raz u nás bola na návšteve nagymama z Chlmca a mamka pustila nahlas gramofonovú platňu so skladou „Úgy szeretném meghálalni“, aby vyjadrila svojej mamke takto lásku a vďaku.
Moja mamka nosí veľkú frizúru a veľké ružové klipsne. Šije si dlhé sukne, pod ktorými skrýva svoje hladké biele nohy. Niekedy sa tam rada schovám, aby som bola v bezpečí. Mamkine nohy zdobia klopkajúce topánky. Keď v nich kráčala po schodoch do školky, stále som vedela, že konečne idem domov. Chutí mi od mamky. Varí mi puding, krupicu, v nedeľu ráno keď pozerám Kuka a Paťu ma zakryje paplónom a prinesie mi kakao. Keď mi je zima na nohy, zohreje mi ich tak, že mi ich skryje medzi svoje stehná. Moja mama každého ľúbi a chce, aby som bola šťastná a ja niekedy som.