7 dní týždňa a Dedko repku ťahal

Pondelok: Veľmi ťažko sa mi posledné dni vstávalo a aj všetko robilo. Cítila som sa úplne bez energie a tak som jedno ráno poprosila manžela, aby vzal Leilu vonku a nechal ma spať. Keď som sa o pol desiatej vyhrabala z postele a vykukla von oknom, v diali záhrady pozeral do blba jeden skrúšený muž a tlačil kočiar bez nálady hore – dole. Vyzeral tak na dne, že som si povedala, že ho už nikdy viac takto nebudem trápiť. Vyšla som vonku a moje dieťa ku mne nadšene naťahovalo rúčky. Bolo veľmi starostlivo a prazvláštne oblečené v piatich vrstvách. Prvá vrstva: biele pyžamo dupačkové, tzv. „rukynohy“.
Druhá vrstva: biele tričko s farebným vianočným motívom a sivé flísové nohavice.
Tretia vrstva: sivé tepláky a oranžové ponožky.
Štvrtá vrstva: modro – biela pásikavá nočná košeľa, pri člekoch stiahnutá gumou.
Piata vrstva: sivý flaušový kabát, sivá čiapka, modré topánky.
Nultá vrtsva: plienka. Chybovala. Otecko tejto malej farebnej cibuľky tvrdil, že ona plienku nepotrebuje, že nie je vôbec mokrá. Bola mokrá, len to cez také množstvo látok nebolo cítiť.

Utorok: Máme radi zvieratá a mňa stále poteší, keď k nám nejaký nový tvor príde. Ale v živom stave. Neviem, prečo mi to môj životný partner robí, ale po zrazenom zajacovi mi priniesol ukázať zrazenú prepelicu. O pár dní na to chytili naši psy v záhrade malé vrabčatko, ktorému sme už nevedeli pomôcť. Keď prišiel v utorok Ďuro domov a zaklopal mi na okno zobákom čierneho havrana, zachmúrene som mu povedala, že ma tiež mrzia vyhasnuté zvieracie životy, ale nech to sem už nenosí. Keď vkročil dnu a čierny vták roztiahol pravé krídlo, potešila som sa, lebo toto zviera bolo živé. Mal ranené krídlo a dali sme ho do záhrady, kde si veselo, nie, opravujem, veselý nebol, bol skôr v strese, skackal po obvode plota. Vykopala som mu zopár dážďoviek, ale toto menu mu neulahodilo. Keď som ráno išla pozrieť nového člena rodiny, už tam nebol. Bola som smutná a zatúžila som po korytnačke alebo po morčati. Naozaj neviem, kde sa vo mne tieto zvieracie nápady berú.

Streda: Nasadili sme zeleniny až až. Fazule máme toľko v záhone, že my iné ani jesť nebudeme tento rok. Nuž, ale môj agronóm hovorí, že burinu treba vyťahať hneď keď sa ukáže nad zemou. „Rozkaz znel jasne.“ Všetko zelené, čo vykuklo nad zeminu som poctivo vytiahla. Tuto za mnou príde večer môj manžel a šušká mi do ucha, či som už videla, ako nám rastie špenát a redkvička. Tvárila som sa, že už spím. Keď šiel ráno pozrieť úrodu znova, tvárila som sa, že ešte spím. Stále, keď som ho zočila, som sa tvárila, že spím. No čo, kúpil nové semiačka, zasial znovu.

Štvrtok: Moje auto, ktoré som dostala na jazdenie po záhrade sa u nás dlho neohrialo. Keď som sa štvrtkové poobedie prebrala z poobedného spánku, muž v modrých monterkách štartoval moje auto a odchádzal preč. Ďuro ma zočil v okne a ukazoval mi zdvihnutým palcom jedničku. Keď ten modrý pán odišiel, prišiel Ďuro ku mne nadšený. Ja som sa tešila tiež. Videla som, ako kupujeme šmýkalku do záhrady, pieskovisko, gumáky, hojdacieho koňa a úplne chvatne, materiálne som sa opýtala: „Tak za koľko si ho predal?“
„Nepredal som ho, vymenil som.“
Šmýkalka, pieskovisko, gumáky, hojdací kôň,…šmýkalka, pieskovisko, gumáky… šmýkalka, pieskovisko,…šmýkalka….nič. Vymazala som okamžite svoj zoznam.
„Aha, a za čo?“
„Za tlačiareň.“
…………….. „Aha….a…na čo nám je tlačiareň?“ Pýtala som sa naozaj veľmi jemne pretože som videla v jeho očiach veľké nadšenie.
„Môžeme si niekedy niečo vytlačiť. Alebo čo, veď nalepím na bráno, že XEROX a budem ľuďom prefocovať papiere.“
No nie, ono je to tu, my naozaj začíname podnikať!
Len podotknem k záveru tohto dňa, že celá garáž je ružovej farby, pretože z tej tlačiarne sa práši farba, ktorá sa označuje ako magenta.

Piatok: Strašne veľmi preveľmi som chcela šiť. Ďuro mi odniesol stroj do opravy a ja som sa s nadšením pustila do tvorenia. Môj prvý výtvor bol veľmi vzdialený od mojej predstavy, ale neubralo mi to na chuti skúšať ďalej. S malým dieťaťom pod nohami ide ale všetko trošku pomalšie. Najprv mi zatlačila váhou tela šlapátko a stroj teda začal sám šiť, potom otvorila dvierka na peci a popol rozsypovala po izbe, potom som si vypočula zhluk štyroch zvukových hračiek hrajúcich v tom istom momente. Vyšla som vonku a povedala som Ďurovi, že sa mi zdá nefér, že keď žena porodí, ona sa už nemôže venovať svojim koníčkom. Na čo povedal vetu, ktorá ho stála ranu. „Veď to šitie nie je až také dôležité.“ Veď – to – šitie – nie – je – až – také – dôležité??? Čo počuli moje uši? Tvoje koníčky sú vedľajšie, staraj sa o dieťa. Ja viem, že to tak nemyslel, ale bola som matersky napumpovaná a v ruke som držala šupku od banánu, ktorý Leila práve dojedla. Schytila som ju pevne, zahnala sa a posledné spomienky z hodín telesnej výchovy – hod granátom som teraz v reálnom momente zúročila a šupkou som Ďura trafila rovno do hlavy. Potom som ešte teatrálne kopla do lopty tak, že mi vyletela aj topánka (mala som obuté Ďurove tramky). Videla som potom, ako neskôr Ďurov otec drží v ruke topánku a smeruje s ňou k smetnému košu. „To už vyhadzuješ tie topánky, synu? Že s tu tak pohodené…

Sobota: Zaspala som večer pri uspávaní spolu s Leilou, ale neskôr ma zobudil hluk zvonku. Počula som viac hlasov, prekrikovali sa a smerovali pod naše okno. Vykukla som von a videla som, že je u nás sused, ťahá ho za rukáv jeho dcéra a Ďuro ho drží za hruď a prosí, aby si šiel domov ľahnúť. Podľa intenzity hlasov som pochopila, že ide o konflikt. Netušila som, ale medzikým a prečo. A nebola to ani moja vec. Keď sa zhluk hlasov priblížil pod naše okno, v snahe uchrániť spánok svojho potomka som vybehla v papučiach a župane vonku a pripojila som sa k tomtu prečudesnému združeniu na našom dvore. Sused – jeho dcéra – Ďuro – Ďurov otec – ja. Dedko repku ťahal. Netušila som o čo ide, ale dôležito som ťahala a opakovala: „Buďte ticho, dieťa spí.“ A oni sa ťahali a držali a každý jeden opakoval moju vetu: „Ticho, dieťa spí.“ Môj manžel mi zrazu prišiel nesmierne príťažlivý, ako v takejto dramatickej situácii udržiaval kľudný, ale pevný postoj a hovoril susedovi, nech ide domov spať a zajtra si v kľude všetko vyriešime. A možno to bolo tým, ako sa mi zrazu zapáčil, alebo mojími ťahavými pohybmi, ale roztvoril sa mi zrazu župan a moje vnady zostali úplne odhalené.
Na druhý deň sa nám prišiel sused ospravedlniť. Celé divadlo sa nás nakoniec vôbec netýkalo, lenže sme v strede medzi dvoma susedmi, ktorí si práve na našom dvore niečo horlivo diskutovali.

Nedeľa: Na Leiline prvé narodeniny sa mi poradilo upiecť kakaovú tortu s čučoriedkovým krémom, ktorej cesto bolo také tvrdé, že Ďuro povedal, že má pocit, že konzumuje chlieb so sladkou nátierkou fialovej farby. A tak som si povedala, že v nedeľu spravím čučoriedkový reparát. Našla som recept na maslové chrumkavé trojuholníky s čučoriedkami. Už pri miešaní cesta sa mi voľačo nevidelo a pri pečení sa moja predtucha naplnila. Spodok spečený, stred úplne surový, ťahavý, ako lepidlo, vrch spálený. Ďuro sa ma opýtal, že čo to posledné dni pečiem, keďže mi to tak nevychádza. Zaprisahala som sa, že čučoriedky vytiahnem už len v kompótovom stave, ako prílohu k zemiakovej kaši. Nebudem už radšej rozpisovať, že tvarohové guľky, ktoré som robila o dva dni na to sa mi rozvarili a vznikla z toho jedna strašne hustá krupica zmiešaná s tvarohom a opraženou strúhankou. Asi by som sa mala kuchyni vyhýbať.

Dodatok: včera mi prihorelo mlieko, beriem to ako jasné znamenie, že sa mám stať reštauračnou stravníčkou.