Čo sa stalo s príbehmi zo strechy?

Na hodnú chvíľu som sa odmlčala. Viete prečo? Neviete. Chystala som nejaké veľké prekvapenie? Viete, čo sa dialo kým som bola písankovo neaktívna? Nestalo sa vôbec nič. Naďalej mám v zápisníku zoznam tisícich vecí, ktoré chcem urobiť a veľmi často skončím pri tom, že behám po dvore, vyberám z úst kamienky (ale nie sebe), kričím, že neťaháme psíka za chvost a ani toho druhého a ani toho tretieho…eeeej, a že nám ich bolo treba sedem!!! Stále v noci vyťahujem prsník, stále sa obzerám v zrkadle a hovorím si, že od zajtra nejem sladké a potom zbadám tu mini pavlovku, čo mi muž prinesie z cukrárne a poviem si, že vyzerá(m) fakt dobre, tak ju teda zjem.
Nepísala som, lebo som mala pocit, že nemám čo povedať a že keď som aj niečo povedala a prišli mi pekné komentáre, ktoré hladili moju dušu a hovorili, aký som éterický človek, hovorila som si, či už nepíšem preto, lebo chcem tie komentáre. Či robím prekvapenia ľuďom preto, že to mám rada, či preto, že chcem, aby ľudia hovorili, že tá Julka je ale šikovná. Jak to všetko stíha?
Tak ja vám to poviem. Sú dni, kedy nič nestíham a nič sa mi nechce. Sú dni, kedy mám tak krásne manželstvo, že ma môj pokojný muž naštve natoľko, že okrem šupky z ovocia, po ňom hodím aj jeden kop nohou…len neviem prečo sa v ten moment akurát otočil ku mne a ja som si zlomila nožný prst na jeho píštale. Bola noc, kedy som ho vymkla a on spal v garáži a ráno mi nežne klopkal na okno prekvapený: „Predstav si, niekto zamkol dvere a ja som musel spať v garáži.“ Sú dni, kedy počujem nejakú zlú, smutnú správu a ja si v duchu úplne sebecky vydýchnem, že mňa sa to osobne netýka. Sú dni, kedy revem do vankúša, lebo sa bojím, že moje dieťa vážne ochorie. Sú dni kedy si myslím, že iné ženy sú omnoho zaujímavejšie ako ja a ja ich nemám rada. „Vieš Nati, ja nemám rada také neprirodzené, vyumelkované ženy. Mám rada prirodzenú krásu a jemnosť a inteligenciu…a vlastne nie! Veď ja práve také ženy nemám rada.“ A to som ja, čo píšem pekne o ženách, o tom, že sa máme podporovať. A dakedy zagúľam očami nad tým, jak Marika kváka za vlasy svoje dieťa a že Hela z horného konca povie, že kiahne, to len proste prepukne, to nie je od vírusu.
Ale potom sa stane nejaký malý zázrak a ja sa preberiem do života a ďakujem. Aj za vaše milé slová, aj za to, že mám do koho hodiť šupku z banánu, aj za šťastné dni a aj za tie ťažšie. Bolo pre mňa ťažké prijať to, že môj vzťah nie je dokonalý. Ja som chcela len krásne slnečné dni bez búrky a aj seba som takú chcela. Ale nejde to. Takže čo som vlastne celé tie dni robila, kým moji čitatelia netrpezlivo čakali kedy sa objaví nové písanie zo strechy? Nič. Len som tak bola a prijímala sa.
A dnes vám moje fazuľky, moje vnady, môj XS korzet a ja, prajeme zázračnú ľahkosť dní.