Kruh a TY
Môj kruhový rok sa končí. Veľa som počula o tom, že kruh za uzatvára, ale nedávalo mi to nikdy zmysel. Až do včera. Minulý rok sme 30 augusta sadli s Ďurom a Leilou na vlak, smer Slovensko. Leila mala podozrenie na celkom nepríjemnú a závažnú genetickú chorobu, ktorej som sa ako mama strašne zľakla. Ďurovi moja mamka odobrala vzorku slín na miškoveckej benzínovej pumpe, rozlúčili sme sa a šli sme každý iným smerom. Výsledky prišli o niekoľko mesiacov – negatívne. Plakla som od dojatia, a od úľavy, akú môže cítiť rodič, keď sa dozvie, že má zdravé dieťa.
Moja ďalšia skúška prišla v období vianočných sviatkov, keď som zistila, že moje dieťa nemá platný pas a nemôžeme cestovať domov, do Rumunska. Čakala som dva mesiace, kým sa všetko vybavilo. Pas som mala v rukách, ale na cestu som sa nevydala. Vnútri som cítila, že ešte nechcem, že ešte nemôžem odísť naspäť, aj keď strach ma už hnal a šepkal mi, choď už, musíš okamžite naspäť. Intuícia ale bola silnejšia a hovorila, ostaň, čakaj na to, čo má prísť. V predstavách sa mi zdalo cudzie rumunské prostredie a aj…vlastný muž. Nechýbal mi. Ono sa to ženám vraj stáva, keď sa im narodí dieťa. Všetka láska sa akoby zhmotní do oblaku a do slnka, ktoré svieti len nad tým malým tvorom. Nič iné ma nezaujímalo, len moja dcéra. Bola pre mňa vesmírom. Celým vesmírom, do ktorého som sa ponorila. Venovala som sa aj mužovi, áno, ale stal sa zo mňa robot. Manželský a domásnovsťovský robot, ktorý s pomúčenými rukami v zástere utekal do spálne k manželovi a potom naspäť ku sporáku, alebo ku vysávaču. A vnútroný hlas mi dlho šepkal, niečo tu nesedí, niečo tu naozaj nesedí.
Marec a moje dieťa je kvôli chorobe dehydratované a končí v nemocnici. Hneď potom, ako sa pozbiera, končí v nemocnici moja mamka vo vážnom stave.
Máj a ku nám zavíta cievna príhoda, navštívi môjho otca.
Mám čoraz menšiu potrebu informovať môjho muža, čo cítim a čo sa so mnou deje a on to cíti rovnako.
V júni sa streteme a ja cestujem do svojej vysnenej krajiny. Keď prekročím hranice Rumunska, chce sa mi asi od dojatia plakať. Nadránom stúpame do hmly a ja cítim zvláštnu zmes pokoja a zmätku.
V júli príde môj svokor domov z práce a hovorí mi, že ho bolí ruka a žalúdok. Dám mu mätový čaj a spravím mu posteľ. Keď ho idem pozrieť za nejaký čas, je celý mokrý a v tvári akoby zamazaný od popola. Voláme sanitku a z nemocnice dostávame správu, že je to veľmi silný infarkt a máme sa pripraviť, že do rána tu už možno nebude.
August, s Ďurom stojíme pred notárskou kanceláriu. Okolo nás chodia ľudia a usmievajú sa, aká krásna rodina. Netušia, prečo sme k notárovi prišli. Stojíme pod stromom, odkiaľ na nás svietia žlté ringloty. Sme vyčerpní. Sme ranení. Sme smutní a prázdni. Posledné dni sme sa točili kolo-kolo mlynské tisíckrát denne. Naše kolo vyzeralo asi takto: „…a ty toto…a ty tamto…a ty a ty a ty…“ Obaja sme boli tak strašne vybočení zo zlatej strednej cesty, že sme vzali to TY a otočeným ypsilonom sme zakliesnili hlavu a otočeným téčkom, sme ako kladivom tĺkli jeden druhému do hlavy…
Je večer, desať hodín, ja sedím u susedy a ona mi vraví: „podvedome sa príliš sa ľúbite a preto si príliš ubližujete“ a mne vtedy osvieti dušu a myseľ táto veta. Zahreje ma a cítím, že je to pravda. Ale na tejto pravde je nahádzanej veľa špiny, bolesti a zranenia.
Prečo to tu píšem? Nepotrebujem povzbudiť, nepotrebujem ani poradiť, ale píšem to preto, pretože som mala veľa vážnych otázok, na ktoré som práve v tomto roku dostala odpoveď. A aj keď neviem, ako bude, včera som pocítila, že bude dobre, nech je akokoľvek.
Nerozumela som tomu, keď niekto vravel, že keď je ťažko, rastieš, uvedomuješ si, ale zase mi včera svitlo. Viem, čo som pochopila. Že mám svoje hranice, že mám počúvať intuíciu, že som odvážna, že som pokojná, aj keď som do Ďura kopla vedro plné cementu, že nie som nezodpovedné decko, ale žena, čo stojí ako strom pevne v záhrade, aj keď ňou niekedy vietor poriadne lomcuje a olamuje jej konáre.
A keď som susede rozprávala svoje dosť vážne partnerské trampoty, plakala od smiechu…takže tak.