Dobré dievčatá

Veľa sa o tom hovorí, veľa sa o tom píše. Nie je deň, aby na mňa odniekiaľ nevyskočil návod, „ako“, nejaká pomocná ruka, ktorá ma podrží, alebo tabuľa, ktorá mi ukáže smer. Ako byť dobré dievča. Opravujem, ako si povedať: „Dobre, dievča. Dobre je, dobre ti je.“ Rozmýšľam, či sme sa už naozaj tak veľmi stratili, že potrebujeme učiteľov života, ktorí nás nasmerujú. Či sme naozaj tak zúfalí, všetci, že sa potrebujeme chytiť niekoho, kto to vie lepšie, ako my. Kto nás naučí jednoducho žiť. A prečo sme to vlastne zabudli?Na ulici nášho sídliska sa v jeden deň narodili 4 dievčatá. Silvia bola dobré dievča. Celú noc prespala, hneď, ako prišla z pôrodnice, bradavku okamžite uchopila, ako mala a sala pravidelne, každé tri hodiny, 10 minút na ľavom prsníku a 10 na pravom. Keď mala pol roka, začala so zeleninovým príkrmom a ako jeden ročná si zdvíhala lyžicu kuracej polievky priamo do úst. Bola dobrým dievčaťom. V prvej triede sedela vzpriamene, nohy spolu, ľavú ruku na pijak a pravou ťahala krásne línie zdola hore a naopak. Lastovičky jej na papieri neskákali, ako na kývajúcom sa drôte, všetky sedeli rovno, ako výstavné kusy. Po skončení základnej školy sa Silvia vybrala na gymnázium s rozšírenou výučbou anglického jazyka, ktoré skončila s vyznamenaním. Nasledovalo právo. Po práve svadba a po svadbe kariéra v notárksej kancelárii. Celá rodina na ňu bola veľmi pyšná. Keď jej mamka v mhd stretla bývalú kolegyňu, hrdo vyťahovala fotky z promócií.

Gabika bola celkom dobré dievča. Nespala síce celú noc, ale budila sa len keď to naozaj potrebovala. Na mokrú plienku a na prázdne bruško. Niekedy na prsníku zaspala, za čo jej mamku staršie a skúsenejšie ženy vždy rady pokarhali. Že si ju zbytočne rozmazná. A tak, keď Gabika zaspávala, štipkali ju svorne do líčka. Aby sa od mala naučila, že život nie je len slasť. Zeleninové príkrmy jej celkom chutili, ale mäso, to odmietala. Mamka jej pravidelne vyberala vnútro hrášku, aby tam mohla špendlíkom nenápadne napchať pomleté kuracie prsia. A tak Gabika postupne prestala jesť aj hrášok. Na začiatku prvého ročníka, keď stáli všetky deti pekne v dvojstupe na školskom dvore, sa Gabika opýtala, či môže ísť na záchod, ale prísna pani učiteľka povedala, že teraz je dôležitý príhovor pani riaditeľky a tak Gabika, nie len že nerozumela tým dospelým a vážnym slovám, ale o chvíľu sedela zahanbene na zemi a širokou sukňou sa znažila zakryť mláku, ktorá sa pod ňou objavila. Bola celkom dobrým dievčaťom, až na tie malé prehrešky. Poznámka za zabudnutú výtvarnú, zašitá brada po páde z bicykla, útek zo školského dvora za túlavým psom a popíjanie kofoly s kamarátkami pod oknami bytovky o 21:30. Gabika, bola ale veľmi veľmi snaživá a všetko si vydrela. Veľmi chcela byť dobrým dievčaťom. Po základnej škole šla na strednú veterinárnu školu a potom na vysokú. Drela, ako kôň, bola psychicky vyčerpaná, ale školu zvládla. Nasledovala práca. Túžila byť veterinárkou, ale zlákala ju práca v korporácii. Doma bol na ňu každý hrdý, vždy sa na ňu dalo spoľahnúť.

Sandra nebola až také dobré dievča. V noci nespala, prsník vypľúvala, chcela len fľašu a cumeľ. Staršie, skúsenejšie radili, že to sa tak nemá, že to s ňou bude ťažké. Sandra chcela byť stále na rukách a v prítomnosti matky. Radilo sa radilo, aby si ju nerozmaznala. Nechať vyplakať, nechať samé v postieľke, nech sa naučí. Tá Sandra, to nie je veľmi dobré dieťa. V škole ju nezaujímali ani písané volániky, ani obrovské počítadlo s farebnými guličkami, ani polievanie fialiek, ktoré boli zoradené na parapete. Najradšej mala telesnú, kde skákala cez kozu, ani lúčny koník, robila kotrmelce dopredu aj dozadu a hompáľala sa na kruhoch, akoby to mala nacvičené ešte z čias prenatálneho obdobia. Nechcela chodiť na matiku a po základnej sa vybrala na strednú odbornú školu. Vychodila ju s pomocou všetkých svätých. Často ju bolo vidieť, ako visí na prašiaku dole hlavou a ako mlynskými kolami prechádza ulicu z jedného konca na druhý. Na vysokú školu ani len nepomyslela. Nemala na to, nikdy nebola veľmi dobrým dievčaťom a rodičia o nej hovorila ako o Sandre, ako „…tak tá naša Sandra, veď vieš…“

Malvína pekne spala, pekne jedla. Bola kľudným a rozumným dieťaťom, ktoré si dalo všetko vysvetliť. Keď jej rodičia povedali, že na cumlík je už veľká, tak si ho položila na vankúšik a v noci ho so slzou na krajíčku sledovala. V škôlke často plakala za rodičmi a nechcela sa prispôsobiť kolektívu. Najradšej sa hrávala sama. V prvej triede z nervozity zlomila stopku karafiátu ešte skôr, než ho odovzdala pani učiteľke. Často sledovala cez školské okno ľudí, ktorí sa prechádzali po ulici a po líci jej stekali neviditeľné slzy. Túžila byť slobodnou a nesedieť na drevenej stoličke, ktorej šrúby sa stále zavaďovali do pančušiek. Ale nechcela sklamať rodičov. Chcela byť dobré dievča. Po základnej ju neprijali na francúzske gymnázium, hoci si to želala. Išla na iné, obyčajné. V škole mala veľa poznámok, ale škrelo ju to, lebo vedela, že to rodičov bolí. Nevedela kam na vysokú a tak nešla nikam. Začala pracovať v lahôdkach a rodičia vraveli, že ich Malvínka, veru tá na to má, ale nechce sa jej, alebo sa bojí. A Malvína, ktorej vlasy voňali po krémešoch a venčekoch sa každý deň vracala do svojej páperovej postele a snívala o pokojnom živote plnom lásky a pokoja. Stačili jej k tomu lahôdky, viac nepotrebovala. Ale to je predsa málo, taká šikovná a lahôdky?  To by predsa nebola v očiach iných dobrým dievčaťom.

Po 40 rokoch sa všetky štyri stretli pri jednom stole. Radili si, ako žiť. Silvia, ktorá bola vždy dobré dievča radila Sandre, ktorá dobré dievča nebola. Malvína, ktorá bola dobré dievča, len kým bola malá sa snažila poradiť Gabike, ktorá v skutočnosti bola dobrým dievčaťom, ale chcela byť ešte lepšia. Jedna hovorila, že treba mať ambície, ktoré nám vysnívali rodičia, druhá hovorila, že treba ísť svojou cestou, tretia chcela ísť svojou cestou a zároveň vyhovieť rodine a štvrtá chcela len tak byť. A v týchto radách sa motali a motali, až sa zamotali, jedna do druhej a samé do seba. Tak, ako byť tým dobrým dievčaťom, ktorému je dobre? Pýtate sa? Aj ja sa pýtam a hľadám odpovede a keď sa mi nejaká ukáže, som z toho šťastná, napriek tomu, že tá odpoveď môže byť v daný moment bolestná. Zmietame sa v tom, ako uspokojiť rodičov, manželov, deti, šéfa, kamarátky seba, aj psa a áno, často na seba zabúdame. Lenže, čo znamená to pripomenutie si zabudnutého ja? Je to rada z komerčného časopisu, že treba dať deti babke a ísť na masáž? Je to rada, že dieťa treba dať do jaslí a ísť za svojou kariérou? Nedá sa, takto to nepôjde. Keď sa Silvia, Gabika, Sandra a Malvína stretli, každá z nich mala o živote inú predstavu. Jedna chcela byť ženou v domácnosti, jedna chcela pracovať od rána do rána, jedna chcela v Afrike pásť kozy a jedna chcela cvičiť akrojógu. Veľmi ma prekvapilo, ako veľa z nás považuje stres z práce za dôležitý. Prijať pokojné zamestnanie je pomaly ponižujúce. Neviem, kde sa to v nás vzalo, keď často vlastne nariekame, že nie je čas, nie je pokoj, nie je pohoda. Dá sa ešte spomaliť? Dá. Ak chceme. Počúvajme svoj vnútorný hlas, svoju intuíciu. Ktorý to však je, ten vnúroný hlas, ktorý nám pomôže správne sa rozhodnúť, keď ich v hlave často znie priveľa? Je to ten, ktorý keď počujeme, zaleje nás pocit tepla. Nevadí, že ešte nie je jasno v tom, ako sa to stane a kedy, len ho treba sledovať a počúvať a nasledovať, dovedie nás tam, kde máme byť, aj keď teraz stojíme na mieste, kde sme možno nechceli.

Ako byť dobrým dievčaťom? Tak, že budeš spokojná. V lahôdkach, na univerzite, v sklade pomarančov, za šijacím strojom, za písacím strojom, v objatí dvoch milencov, kdekoľvek to cítiš. Počúvajme sa Malvíny a buďme dobré. Aj k sebe aj k sebe samým.