Leila

Leila,

 

noc stala sa tvojím dňom,

keď dve náruče do seba zapletené

spovedali sa hviezdnej oblohe.

A dve malé čiarky zrazu znamenali

tak veľa, znamenali celý svet.

 

 

Prekvapenie, strach, radosť, láska,

zmätok.

Áno, aj sĺz vyronených potok.

A tvoja ohromná sila,

prekvapenie pre fakty a medicínu,

akože si sa stala?

 

 

„Negratulujem, červené kvapky

na bielom prádle veštia koniec.“

 

 

A ja, vo svojich chaotických myšlienkach,

nechávam sa unášať:                                                                             

Chcem, nehcem?

Nie som pripravená, hovorím.

Nenávidím svoje telo.

Za to, čo mi urobilo.

 

 

V zrkadle hľadím na svoje oči

a okrem tela, nenávidím aj dušu.

Za to, že tak zmýšľa,

že nechce,

že odmieta,

ten najväčší dar. 

 

A keď v noci vstanem

a opäť ma zdobia červené hviezdy,

položím si obe ruky pod pupok

a prosím Ťa, aby si bola silná,

aby si vydržala,

lebo tam vnútri pre Teba tlčie

červené srdce. Moje.

 

 

Leila, princezná noci.

Zmenila si chaos na šťastie.

Si dieťa prírody a lásky,

sála z Teba múdrosť starej duše

a tvoj pohľad vie veľa.

Slobodná, nespútaná, krásna.

 

Tvoje meno, akoby sa neustále hojdalo,

vznášalo, lietalo, tancovalo.

Je ľahké, magické, má radosť

a zároveň pevne stojí v múroch L…

Nemám o Teba strach,

verím v tvoju ľahkosť a silu ducha.

Verím v múdrosť tvojho tela.

 

Píšem tieto riadky

a Ty spíš v perinách.

Mne tu horí svieca,

po tvári mi tečú slzy,

ale dnes radosti a dojatia,

že práve Ty,

výnimočná, zázrakom zahalená,

Leila,

si moje čarovné dieťa.