Ja, mama

Som tretím rokom mama svojej dcére. Chcem pre ňu dokonalý život. Chcem, aby vedela, že život je pestrý. Chcem, aby vedela, že život je raz smutný, raz veselý, raz žltý, raz červený, raz úplne šedý, raz úplne čierny a raz biely a dá sa naňho znovu kresliť. Chcem, aby v sebe stále našla farby na kreslenie. Na také kreslenie, aké práve cíti vo svojom vnútri. Chcem, aby vedela, že sa môže zašpiniť v blate od hlavy po päty, že môže domov priniesť z ulice toho najškaredšieho psa, že môže behať bosá aj po studenej tráve. Chcem, aby vedela, že nie je „niečo za niečo“, ale niečo je vtedy, ak ma tam vedie srdce. Chcem, aby vedela, že či bude predávať v mäsiarni párky v červenej šiltovke, alebo bude hrať prvé husle vo filharmónii, bude si žiť svoju vlastnú cestu. Chcem, aby vedela, že sa predo mnou nemusí hanbiť a báť, keď spraví chybu, blbosť, prešľap…a ani pred sebou. Objímam ju práve preto v kritických chvíľach, keď niečo zvláštne vyvedie, aby vedela, aby cítila, že mama ju ľúbi, nech sa deje čokoľvek. Objímam ju práve preto v kritických chvíľach, aby vedela, že omyl je prirodzená súčasť nášho život a má právo ich sama robiť.

Nepredstavovala som si vlastné dieťa, kým som bola tehotná? Jasné, že predstavovala. Zhodovala sa moja predstava s dnešnou realitou? Vôbec. A? A vôbec sa tým nezaoberám. Som vďačná, že je aká je a že ja som, aká som a miesto pristrihovania krídel sa jej snažím do nich jemne fúkať a zdobiť jej pierka.

Chcem, aby si vedela, Leila, že si môj život, ale chcem, aby si vedela aj to, že ja tvoj život nie som.