Prečo dudka nie je „fuj“
Ahojte. Mám čerstvých 39 rokov a dnes by som vám chcela všetkým povedať, prečo dudka nie je fuj. Najprv vám položím otázku, ktorú sa pýtam sama seba. Konáte, žijete podľa svojho srdca?
Po desiatich rokoch som dostala správu, či nepôjdeme na kávu. Kávu síce nepijem, ale povedala som, že pôjdem. Vnútri som však cítila silný kŕč. Bolo to niekde v oblasti hrudníka, či žalúdka, neviem presne. Povedala som, že sa ozvem. Natrela som si na tvár hnedý krém, ktorý mal zakryť môj červený fľak na nose. Bolo deväť hodín a ja som dostala takú trošku vyčítavú správu, že som sa neozvala. Mala som na sebe biele rolákové šaty, líčka ružové sťa jabĺčko a neozvala som sa a takto pekne vychystaná som vyšla vyniesť aspoň smetie. Dážď na moju tvár dopadal tak divoko, že som domov prišla s hnedými tečúcimi pramienkami. Tiekli mi po lícach a mne bolo jasné, že som sa snažila niečo zakryť. Asi to, že moje rozhodnutie stretnúť sa nešlo zo srdca, ale moje ženské sebavedomie chcelo pohladenie. A tak som pristala, že stretnutiu dám šancu na ďalší deň. Zase som si dala hnedý krém, lebo červený fľak sa zmenil na chrastu, Leila plakala, že nechce, aby pre ňu prišiel do škôlky nikto iný, len a len ja a ja som začínala cítiť, že toto nie je celkom správna cesta. Ale to moje sebavedomie tak strašne šuškalo do ucha: „Choď, budeš počuť, aká si krásna.“ Moje srdce, klopalo: „Ja viem, že chceš stráviť poobedie radšej v pokojnej atmosfére spiaceho dieťaťa, mačky a knihy.“ A ten tlak nad tým žalúdkom…ale keď ostatní vravia, že mala by si ísť, len choď, treba ti…a v tom prišla správa: „Prepáč, mne to dnes nevyhovuje.“ Na tvári sa mi zjavil uvoľnený úsmev, ešte aj ten nosový fľak sa potešil, hneď zbledol. Utekala som na električku, aby som stihla škôlku tak, ako si to Leila priala. Doma sme obidve poobede zaspali veľmi tvrdým spánkom. Viete, takým, že nám sliny prúdom tiekli.
Veď dobre, ale ako to súvisí s dudkou?
Moje dieťa je veľmi dudkové. A nie len dudkové. Ešte stále má svoj páperový vankúšik, ktorý bol kedysi jej perinkou, pije mlieko z fľašky a keď treba a keď má chuť, nosím ju v kočiari. Keď je úplne sucho a chce si dať pršiplášť, ja nedbám. Keď si chce zobrať dáždnik a vonku je horúco, ani to mi nevadí. Keď chce vziať do mesta rozmernejšieho skákajúceho somára, beriem ho. A stretnem tetu a uja a susedu a neviem koho a väčšia povie: „Také veľké dievča a má dudku? Fúúúúj.“ A mne nie je jasné, prečo je tá dudka fuj? Prečo je to fuj pre niekoho, kto nie je moja dcéra. Prečo má niekto potrebu prísť k môjmu dieťaťu a vyjadriť sa o niečom, čo je pre ňu radosť, slasť, upokojenie, pocit bezpečia, sprítomnenie matky slovom „fuj“. Prečo dostáva od malička lekcie toho, že sa má hanbiť za to, čo má rada, za to, čo je spôsobuje radosť? Milí dospelí, keď sa s niekým príjemne pomilujete, pozriete sa na seba a poviete si „fuj“? Vypijete si kávu a poviete si potom: „Fuj, dobre mi padla, ale ja som už na to veľká.“ Zastavíte sa pri fajčiarovi a zaklopete mu na čelo s komentárom: „Keď budeš fajčiť, budeš mať začmudené pľúca!“
Moje dieťa je vysoko inteligentný a citlivý človek. Vníma také veci, ktoré by si niektorí dospelí vôbec nevšimli a ja svoje miesto vedľa nej vidím, ako miesto sprievodcu. Keď je okolo nej veľa impulzov, musí sa nejako vrátiť sama k sebe, nabrať energiu a v tom jej zatiaľ pomáhajú práve tieto veci – cumeľ, vankúšik, kočiar, fľaša mlieka. Okolie v tom vidí rozmaznanie, ja v tom vidím slobodu ísť vlastnou cestou. Ak jej tu mám niečo odovzdať, najhlavnejšie pre mňa je, aby dokázala rozpoznať svoj vlastný vnútorný hlas, aby sa nehanbila naozaj ľúbiť to, čo naozaj ľúbi a aby vtedy, keď jej nevyjde stretnutie, ktoré bolo naplánované, šla vyniesť smetie vo večernej róbe, s ľahkosťou, úsmevom a pocitom pierka.
