výSTREDná nedeľa

Veľké myšlienky o zmysle života ma zvyknú prekvapiť úplne znenazdajky. Minule som zaspávala dosť neskoro v noci, keď sa mi v hlave zjavilo slovíčko, ktoré bolo položené na hracej tabuli Scrabble a ja som rozdumovala nad tým, či bolo vyskloňované správne, až som sa v mysli dopátrala ku skloňovacím vzorom mužského rodu. Prebrala som singulár, plurál, výnimky, životné a neživotné zaradenie podstatných mien, až som o druhej ráno zaspala s tým, že slovo nebolo vyskloňované správne o čom som okamžite upovedomila aktérov hry, teda rodičov, správou. Keby som im o takom čase zavolala s tým, čo ma trápi o druhej ráno a čo preberám pred spaním, asi by sa zľakli.

A tak som si kráčala po chodníku, išli sme z pošty a mne sa zjavila myšlienka, ktorá môže spasiť celkové smerovanie ľudstva. Uvidela som mužské a ženské telo, úplne jasne sa mi ukázalo jeho rozpoloženie a hlas v mojom vnútri hovoril. „Pre človeka je prirodzený stav, stav harmónie, pokoja, vyrovnania, teda stredu. Vzniká spojením dvoch orgánov, ktoré sú v strede tiel, potom je malý človiečik deväť mesiacov v strednej časti tela, v matkinom strede a na svet prichádza stredom (či nižšie položeným – klasický pôrod, alebo vyššie položeným – cisársky rez). A potom to príde. Život nás vychyľuje a láme a krúti a točí a ohýba a my ťažko hľadáme ten svoj stred. Kde je a ako v ňom vlastne je? Poviem vám to. Je v ňom tak príjemne, ako keď v zime vymrznete v ľadovej zime a potom si sadnete do teplej vane a dáte si v nej salámový chlieb so zelenou paprikou. A k tomu ešte teplé kakao. Je to keď máte pocit, že deň je fajn, aj keď vám ráno ušiel autobus. Je to keď sa tešíte na dovolenku, ale aj tých pár dní pred odchodom si užívate domáci život so všetkým, čo prináša.

Niekedy si vravím, že čo tu vlastne robím? Moderný, pretechnizovaný svet, ktorý mi je tak trošku chladný a cudzí. Čo tu mám komu odovzdať? A prečo som vlastne taká „nudne – stredová“. Mala by som byť trošku vášnivejšia, organizovanejšia, energickejšia! A potom…

…niekoľkokrát denne, bez akejsi vedomej príčiny, zavítam, akoby do svojho tela zvnútra. Dosť ťažko sa mi to vysvetľuje, lebo to nie je pocit, ktorý sa dá popísať slovami nášho bežného pojmoslovia. A keď som si tento moment uvedomila, zistila som, že stále navštevujem len jednu aj tú istú časť – nižšia stredná časť hrudníka. Akoby to bolo miesto môjho odpočinku, útočiska, akoby ma tam tie striešky z rebrových kostí chránili. A potom mi povie jedna kamarátka, že ju moja prítomnosť upokojuje a povie mi to ešte jedna, a ešte aj tá druhá.

Mať v apríli v mini garzónke v strede izby nafúknutý bazén  plus všetky letné nafukovacie veci a v rohu izby zabalené vianočné darčeky v obrovskej krabici na rok 2022, zaspávať s tým, že „kto čo drop (vták, keby niekto nevedel, ja som nevedela, čo je drop), o kom o čom o drope, či dropovi?“, prechádzať sa s tým, že pred očami vidím dve telá rôznych pohlaví a oni mi tam ukazujú podstatu harmónie, dávať druhým svetlo a pokoj, tak ja myslím, že to je môj stred, moja harmónia, moja silná stránka.

Posledné slovo tohto rozjímania na záver. Ak vás niekto pošle do stredovej časti ženského tela a najčastejšie to robí sám život, vedzte, že vás nabáda na to, aby ste si v sebe vyriešili isté veci a našli svoj stred, svoju vnútornú harmóniu.

Druhé posledné slovo na záver. Ak moje príbehy číta moja pani učiteľka, zo základnej školy, asi zase len pokrúti hlavou, presne ako pred tridsiatimi rokmi a povie mi: „Mať tvoje problémy a prezidentov plat!“

Tak milí čítajúci, nájdite svoje stredy, aj v nedeľu.