A čo teraz?

Najprv som chcela napísať, že som unavená. Nie preto, aby ste ma ľutovali, ale preto, že som si myslela, že som jednoducho unavená. Zo všetkého. Valili sa na mňa/na nás zvláštnosti, ktoré som rýchlo spracovávala, lebo bolo treba, ale potom som niekedy cítila, že mi tie situácie ostali zaseknuté v krku. Ako keď zle prehltnete chlieb a on vám v krku spraví druhú „čutku“. Neviete čo je čutka? To je to oblé, čo vystupuje z krku. My to doma voláme čutka.

Začala som sa pýtať sama seba, kde vlastne ísť, kde vlastne ostať. Je moje miesto v Rumunsku? Je v Košiciach?

Mám sa prijať v postave, kedy sa ma ľudia pýtajú, či pod srdcom nosím dieťa, alebo mám začať jesť len mrkvu a cvičiť 3 krát denne?

Pýtala som sa seba, ako to celé spracovať, ako na tom pracovať. Rada píšem, rada zdieľam svoje príbehy v slovách, ale stratila som sa v tom, či to mám robiť aj naďalej. Zo všadiaľ na mňa vyskakovali fotky ľudí s prelepenými ramenami a mne to prišlo príliš. Na čo? Prečo? Vystavujeme tiež fotky paličiek Papanicolau sterov? Veď to sú všetko súkromné záležitosti. Nechcem to vidieť. A vôbec, celý tento pretechnizovaný svet, okamžitého zdieľania všetkého je na mňa príliš. Ale potom, nie som sebec? Veď tiež vystavujem ľuďom svoj život, ale nie vo forme fotiek, ale vo forme písmen. A tak vlastne neviem, či pokračovať.

Idem si hľadať odpovede priatelia…majte pekné leto.