Ach, tie šarapaty

Môj príbeh je plný emócií a ťažkého slova, ak ho chcete čítať, vezmite si k nemu poldeci. Myslela som si, že na čo myslím, to priťahujem do života. Ak som veselá, budem mať veselý život. Teraz mám ale kopu otázok a vidím veci tak, že život si robí čo chce, bez ohľadu na to, čo cítim, na čo myslím a ja sa môžem prispôsobiť situácii vždy najlepšie a najľahšie, ako viem. Zvláštne, v týchto divných chvíľach mi toto videnie života trochu pomohlo, lebo niekedy som sa toľko venovala vlastným myšlienkam, ktoré boli niekedy založené na strachu a negativite, že som sa ich začala báť – toto je / bude moja realita, keďže je to už v stave myšlienky. A tie myšlienky boli niekedy naozaj otrasné.

Zo štvrtka na piatok som sa v noci prebrala na Leilin kašeľ. Keď som jej hľadala v tme cumeľ, pocítila som na plachte niečo mokré. Bolo jej zle. Výmena prádla, pranie, prezliekanie, sprcha, umyť vlasy…Upokojiť, ľahnúť spať. Opakovalo sa to ešte niekoľkokrát a okrem posteľného prádla sme menili veľmi často aj plienky. Piatok takmer celý deň prespala a ak nespala, sedela na nočníku. V noci to isté. Keď som ju uspávala na svojej hrudi, mala som pocit, že držím rozhorúčrnú tehlu, práve vytiahnutú z pece. Keď sme ju balili do studenej plachty, trochu som mala na krajíčku slzy, ako kričala: „Nevadí, nevadí, to zvládneme, to zvládneme.“ V sobotu sme už nič často nemenili, ani sme nehoreli, ale Leila celý deň len spala. V nedeľu už poobede začala skákať na svojom žltom macovi, pýtala jesť halušky a ryžu. Tešila som sa, že sme všetko zvládli v pokoji domova. V pondelok moje dieťa celé doobedu vrieskalo, ako o život, trhalo zo seba šaty, kopalo nohami a my sme netušili, ako jej pomôcť. Vyhľadali sme teda pomoc inde. A tu som si začala klásť tie otázky.

Leila mala byť hospitalizovaná kvôli dehydratácii. Príjem – prijímacia kancelária – 2 recepčné, alebo sestry? Neviem, ako sa označujú tieto panie za okienkom. „Mamička, kartu poistenca prosím.“ Úplne bez obáv podávam naše „karty poistenca“. V Rumunsku sa ale nevydávajú poslednú dobu karty, ale papier, kde je popis všetkého, čo má byť na karte, s pečiatkou zdravotnej poistovne. Som pevne presvedčená, že s tým nebudeme mať problém. Ale, hoho, je to tu. „Mamička, ale toto neakceptujeme a poprosím vás, len jedna osoba tu môže byť.“ „Áno, ja len čakám, kde bude dcéra hospitalizovaná, aby som jej vedela priniesť veci.“ Snaží sa vysvetliť situáciu mamka, ale panie za okienkom, sú plné fráz. Až mám pocit, že sa na tieto funkcie vždy vyberajú ľudia s tým istým slovníkom, ktorý by sme mohli obsahovo pokojne prirovnať ku slovám – bla-bla-bla. „Viete pani, my mile rady, ale my…..bla-bla-bla. My nemôžeme, my rady, ale….bla-bla-bla.“ Keď sa im snažíte niečo vysvetliť, nepustia k slovu, len melú dookola svoje: mamička, pani zlatá, my rady, my nemôžeme, my toto, my tamto…“ Prešla hodina, stále čakáme. Pani Bla-bla ide na toaletu a medzi krokmi ma zodpovedne napomenie, aby som dávala pozor, aby mi malá nespadla z prebaľovacieho pultu, pri ktorom som celý čas stála. Potom zase prišla povedať, že tu môže byť len jedna osoba, na čo sme jej zase povdali, že čakáme… „No, ale veď mi vôbec ešte nevieme, či ju hospitalizujeme.“ Nie, nerozhodím sa, ostávam pokojná a nie len naoko. Verím, že všetko dobre dopadne. Po ďalšej hodine vchádzam dnu, Leilu vyšetruje veľmi milá lekárka a pani Bla-bla mi príde povedať, že budem platiť 300 € za hospitalizáciu. Nepáči sa mi to, nesúhlasím s tým, ale prikývnem. Po 10 minútach mi príde oznámiť, že to nebude 300 €, ale 700 €. To sa mi už vonkoncom nepáči, ale prikývnem. Snažím sa zároveň vysvetliť, že mi bolo povedané na Slovensku, aj v Rumunsku, že každý, kto má európsku kartu positenca, má nárok na 3 dni hospitalizácie zadarmo. Nad 3 dni si už hradí všetko sám. Opisujem, ako som rodila v Rumunsku na slovenské poistenie a nikto od mňa nepýtal ani cent. A zase to otravné „my mile rady…“ z čoho mi už začínalo hučať v hlave. A že môžem aj revers podpísať, keď nemám u seba 700 €.

Po hodinovom čakaní, na neviem čo, som sa dostala na izbu. Sama, s Leilou. Milá izba s postieľkou, kvetmi na stene a milými sestričkami a lekárkami. Leile pichli injekciu, vzali krv, zaviedli jej kanylu. Mám tak zazráčné dieťa, ktoré všetko zaujíma, že plače len chvíľku, pýta si vankúšik, mamku a keď nás má po ruke, zvedavo sleduje, ako jej kvapká krv do skúmavky. Obdivujem tú detskú schopnosť nelamentovať a jednoducho sa prispôsobiť situácii. Obviazaná ruka jej vôbec neprekáža, keď chce niečo chytiť, proste si pomôže rukou voľnou. Večer chce sledovať svetielka a tak ju držím pri okne. Zrak mi skĺzne na prízemie, cez okno vidím ako na posteli leží zavalitý muž a niečo si asi číta. Tečie mu infúzia. Po chvíli pozeráme svetlá znovu a zase pozriem na pacienta oproti. Stihane mi srdce. Je to mladý chlapec, bez vlasov. Zrazu sa mi v hlave miešajú divoké obrazce. Cítim tu letnú horúčavu, vidím ho, ako hrá na betónovom ihrisku basketbal, smeje sa s kamarátmi. Akoby som vedela, kto to je. Akoby som ho videla, na Železníkoch z roku 1985. Tlačí ma z toho niekde na hrudi, cítim sa úplne stvrdnutá, neohýbateľná, úlne zo mňa vyprchala mäkkosť bytia a presvedčená, že na deravej posteli nezaspím, zaspávam tvrdým spánkom. Strhnem sa zo sna, kde sa Leila topí v rieke a ja ju nevládzem vytiahnuť. Kričím na sestričku, ktorá mi ju pomôže vytiahnuť na breh, kde si spoločne vydýchneme. Ráno nás budí chlapček z vedľajšej izby svojím „da-da-da“. Na izbe sú dvaja. Jurko má 6 rokov, je z ústavu, Peťko má 2 roky a je z osady. Celé dni sedia v postieľkach. Sami. Prečo? Hovorím sestričke, že mi je ich ľúto a ona sa ma opýta prečo. Veď im nič nechýba, oni sú zvyknutí. Pravda. Nič im nechýba, majú svoju kovovú postieľku. Keď príde podvečer a vonku je šero, sedia chlapci v svojich postieľkach zahalení modrým svetlom prichádzajúcej noci. Mám veľa otázok…ako sa môže uzdraviť človek na mieste, kde je chlad, otrasné jedlo, Bla-bla recepčné a unavení, otrávení ľudia? Prečo sú deti, ktoré sú v nemocnici samé „šťastne“ zavreté celé dni v postieľkach? Je mi jasné, že lekárka, ani sestrička nemôže jednou rukou robiť odber a druhou kolísať na rukách dieťa, ale toto…toto nie je správne. Počas pobytu sa ma chodili pýtať sestričky, či som v Rumunsku šťastná. Povedala som, že áno. Spomenula som, že tam do nemocníc chodia na celé dni dobrovoľníci, ktorí sa starajú o deti bez rodičov. Držia ich na rukách, túlia si ich, mojkajú, hrajú sa s nimi. Nie sú samé. Prečo to nemôže byť aj tu? (Je to nápad, pre niekoho, kto by to vedel zariadiť.) …môj príbeh sa tu nekončí, lebo ďalší sa začal, keď som otvorila dvere do nášho košického bytu…o tom nabudúce.

A moje ďakujem patrí všetkým v nemocnici, ktorí sa o Leilu starali, všetkým, ktorí pre nás veci vybavovali (vôbec sa to nehanbím priznať, skôr je to fakt zvláštne, že „je dobré mať v rodine lekára“ dnes platí asi ešte viac) a mojej skvelej rodine, ktorá je veľkou zomknutou reťazou. Tie očká tvorené deťmi, babkami, sestrami, manželmi, tetami, to sa v ťažkých chvíľach stále spojí na tú najsilnejšiu reťaz, ktorá sa teraz pevne drží kvôli môjmu nasledujúcemu príbehu.