Zdieľať:
Adventné príbehy – Len tak
Musíme upratať, veď idú Vianoce. Musíme sa ľúbiť, veď idú Vianoce. Všimli ste si, ako stále niečo musíme, lebo musíme? Ako stále chceme, ale nemôžeme, lebo musíme, lebo nemáme čas, lebo musíme nemať čas. Teraz je všetko stres. Stres je nás moderný náhrdelník, čo so sebou stále nosíme. Lebo musíme.
Minule sme šli s Leilou z pošty. Pršalo. Fajne husto, žiadne mrholenie. Moja dcéra veľmi nástojila na tom, že chcela chodiť po svojich a jasným hlasovým znamením dávalo najavo, že už nechce využívať pohodlie kočiara. Tak som ju vybrala, obe sme pomaly kráčali dažďom. Zastali sme a v tichu sme sledovali, ako nám kvapky padajú na kapucňu a ako sa sfarbujú v svetle pouličnej lampy do žlta. Len tak. Venovali sme si čas.
Boli sme sa poprechádzať a po ceste som zazrela v jednom byte radovej sídliskovej zástavby svietiť svetlo. Nie je to nič zvláštne, veď takých svetiel svieti denne milión. Ale zrau som zastala a fascinovalo ma to. Možno si tam v 1993 niekto robil pri písacom stole domáce úlohy. Možno tam Marta čakala v roku 1987 na svojho milenca. Možno sa tam v 2013 obliekali manželia do krásnych šiat a chystali sa na operu. Všetko som to videla a stále som tam musela pozerať, takmer som tam zazvonila a opýtala sa, čo tam práve robia. Zaujímalo ma to. Len tak.
Vianočné nákupy ja ľúbim. V jednom obchode začala moja dcérka jemne prejavovať nevôľu nad tým, že rúčka vozíka, ktorý chcela tlačiť je vyššie, akoby chcela. Z jemného kriku prešla znenazdajky do absolútnej hystérie. Predavačky si v sklade šeptom hovorili: „Jéminé, to čo tam robia s tým deckom?“ A ja som im dosť hlasne zakričala (aby ma bolo cez ten vreskor počuť): „To nič, to ona LEN TAK.“
