Adventné príbehy – Stretnutia

Kategórie: Príbehy zo strechy

Zaujímavé a zvláštne, ako posledný mesiac v roku je zrazu zaplavený „náhodnými“ stretnutiami. A tak som si kráčajúc po meste spomenula na jednu známu, ktorú som dlho nevidela a z ničoho nič mi stála oproti pri vchode do obchodu. Veľa som v poslednom čase premýšľala o svojom detsve a začala som rad radom stetávať spolužiakov zo základnej školy. Keď si mamka v jednej obuve skúšala topánky, predavačka sa jej opýtala, či tá slečna (áno, predstavte si, ešte stále som sa jej videla, ako slečna), nepracovala pred piatimi rokmi na Korfu. Prišlo mi to celkom magické, že človek, ktorý ma videl týždeň pred piatimi rokmi zrazu preskočil 500 strán v mojom živote a prišiel na, zatiaľ, poslednú stranu a dozvedel sa, že ten chlapec v červených plavkách, čo ťahal z mora loďky a tá slečna na mopede majú spolu teraz dieťa.

Potom som kráčala k pekárni a zazrela som, že ku mne smeruje muž s veľkou kamerou na pleci a slečna s mikrofónom. Úplne detinsky, som stiahla hlavu do vetrovky a pozerala som na kolesá kočiara, ale nevyhla som sa. „Dobrý deň, nie, nie, nebojte sa, bude to len chvíľočka. Výborne, potrebujeme mamičku s dieťaťom.“ V hlave som mala niekoľko odpovedí: „Prepáčte, nechcem odpovedať.“, alebo: „Prepáčte, môj manžel si nepraje, aby bolo naše dieťa niekde zverejnené.“ Ale podarilo sa mi len zastať a stáť, ako omráčená. Slečna s bielym rúškom, na ktorom mala vyšité ornamenty, ako z Tisíc a jednej noci mi položila nevinnú otázku. „My len chceme vedieť, ako je to s koronavírusom, chceme vedieť, prečo už ďalej kvôli vírusu nevládzete.“ Rýchlo som si v hlave snažila poskladať odpoveď hodnú televíznych novín, podčiarknutú stresom a negativitou, ale vykoktala som zo seba iba trápne. „Ja neviem, ja nič také nepociťujem.“ Slečna neveriacky nadvihla obočie, ale mala so mnou zľutovanie a dala mi ešte jednu šancu strápniť sa. „No tak, nepoznáte nikoho z okolia, kto stratil prácu, kto má pocit, že už ďalej nevládze fungovať?“ Zase sa strápnim… „Nie.“ Videla som, že je sklamaná, tak som rozvila vetu. „Ja tu nežijem, som tu na dovolenke.“ Honba za reportážnym príspevkom však bola silná. „Aha a v zahraničí akože takéto problémy nie sú??!!“ To už som badala mierne podráždenie a nechcela som viac provokovať. „Iste sú, ale ja naozaj neviem, čo vám mám povedať.“ Vedela som, že týmto si klepnem klinec do svojej reportážnej rakvy, ale vyslovila som to: „My si žijeme v takej bubline, takže neviem, čo také negatívne, čo by sa vám hodilo by som vám vedela ponúknuť.“ To sklamanie, čo som pobadala aj cez, na polovicu, zakrytej tváre. To nadvihnuté obočie a kameramanovo gúľanie očami. „Prepáčte, veľmi som vám nepomohla.“

„To nič.“ Znela ich zborová odpoveď, ale videla som na nich, že to nebolo „tonič“, pre nich to bolo „točobolo?!“.

Večer som za zastavila v potravinách a stretla som ďalšiu známu a veľa som sa smiala a usmievala a odhaľovala svoj chrup. Keď som prišla domov a zazrela som sa náhodou v zrkadle, videla som, že a mi medzi hronou jednotkou a dvojkou zasekol kus zeleného špenátu. Zhrozila som, zasmiala som sa na sebe a premýšľala som nad tým, či by som vlastne ja povedala známej, že má chrup ozdobený vianočnou vetvičkou a potom mi to došlo…rúško. V potravinách som na sebe predsa mala rúško.

Včera u nás bol Mikuláš (náš milý sused), alebo v našom momentálnom slovníku „Ikuášku“ a bolo to čarovné a milé stretnutie.

A tak teda ozaj, aj keď mi bolo ľúto reportérky, ktorá sa živý lovom negativity, ja som jej v skutku nemala, čo ponúknuť.

a a