Adventné príbehy – tretia a štvrtá sviečka

„Čo sú to za Vianoce?“ Často počúvam.
„Ani necítim, že idú sviatky.“ Často počúvam.
Dá sa vlastne cítiť príjemne, keď je okolo toto všetko? V poslednom čase sme sa dostali do víru vianočného ako do niečoho nepríjemného. Vianoce? To je len stres. Nakupovanie, všade kopa ľudí, to večné upratovanie, varenie a pečenie a teraz ešte aj strach o zdravie a večná negativita.
………………………………..
Rok 1989
Mám 5 rokov a na Vianoce som dostala plastový kočiar, športový, pehatú bábiku Pepinu, krikľavú šuštiakovú vestu s čelenkou, mamkinou rukou šitú. Po prvýkrát s nami Vianoce oslavuje náš nezbedý pes, dalmatín Dally. Čiperná fenka, ktorá stiahla stromček a zožrala z neho všetky salonky. Tie salonky, čo sme vyrábali tak, že sme nožnicami narovnávali celofán, čokoládky zabalili do bieleho krepového papiera, potom do celofánu, zatočili a trčiaci biely papier potom nastrihali na pásiky. Po večeri ku nám prišla Keke, Katka, Muca, Pišta, Marika, Vlado, Janči, Erika, Janík, Ika, Peťo, Maťa, Vladko, nagymama, teta Marika a Zuzka, čo si zabudla pod kabát obliecť sukňu a prišla len v spodničke. Tancovali sme v detskej a mojím sestrám len tak podskakovali vo vzduchu vianočnej radosti natočené vlasy na štýl afrických kučier.

Rok 1998
Čakáme na vianočné darčeky a Nati zatiaľ tajne vyjedá makové bobáľky z veľkého hnedého hrnca. Vlasy má ostrihané na mikádo, má na sebe zelené tehotenské šaty a ťažšie sa jej už chodí. Nohy má opuchnuté a keď si ich vyloží na moju stoličku, ihlicou jej ich škrabem medzi prstami. Potom jej pomáham obuť sa do pohodlných topánok. Vybrami, to je jediné, čo obuje. Premýšľam nad tým, že ďalšie Vianoce pre nás budú mať úplne nový rozmer. Zavíta do nich detská duša.

Rok 2003
Je 24.12. 2003 a vzala som si službu na tento deň. Let do Košíc. Pomohla som tým posádke, ktorá takto nemusela stráviť vianočný čas mimo rodnej Bratislavy a pomohla som tým sebe, lebo ja som mohla stráviť večer doma. Viezli sme asi štyroch ľudí a od jedného som dostala čokoládu. Pri štedrovečernom stole som sedela v nohaviciah z letuškovskej uniformy a od unávy som už okolo deviatej spala pri Popoluške.

Rok 2013
Mám 29. Každý okolo mňa má manžela, deti, ja nemám nič. Ani deti, ani muža, ani kariéru. Sem tam mi zavolá nejaký nešťastník, stretneme sa a ja sa snažím cítiť, že by to mohlo byť ono, ale akokoľvek sa snažím, nejde to. O pár dní mám 30 a podala som si žiadosť ísť na študijný pobyt do Rumunska, ale váham, či ísť, či nie. Asi nepôjdem.

Rok 2020
Sedím u sestry a kým ona mi šije šaty, ja jej pletiem čiapku. V bruchu cítim šteklenie, že o chvíľu sú tu Vianoce a po štyroch mesiacoch sa zvítam s Ďurom. Z ničoho nič mi zaznie v uchu hlas septembrového maďarského colníka: „Dávajte pozor, malej končí za chvíľku platnosť pasu.“
Ako som na to mohla zabudnúť? Naše odlúčenie sa opäť predlžuje na neurčito.
……………………………
22.12. 2020 Kráčam po meste. Je prázdne a zrazu sa mi zazdá, že na Mäsiarskej ulici je cítiť zimu roku 1930. Vidím, ako niekto v sivom kabáte ťahá domov stromček. Má sivú čiapku a niekto pečie medovníky.

Pozriem do okna mestského bytu a tam vidím rok 1990. Farebné gule na riedkom smreku a kapustnica na stole, za ktorým sedia na oranžovej drevenej lavici s kockovaným poťahom deti a čakajú na darčeky.
Zrazu cítim, že Vianoce tu sú. Stále. Je jedno, či je vonku zima, či teplo, či sme blízko, či ďaleko. Ak sme zdraví, ak nám niekto úprimne chýba, ak nám má kto chýbať, koho vieme, že uvidíme, ak máme rodinnú pohodu, tak Vianoce sú tu.

24.12.2020
Moje dieťa spí svoj poobedný spánok, susedovie dcéry hrajú na klavíri nejaké vianočné skladby, neter mám v Nemecku, synovca doma v horúčkach, ale neviem sa dočkať, kedy si všetci otvoria darčeky a neviem sa dočkať mojich ďalších Vianoc, aj keď prídu možno aj o dva mesiace neskôr.

Prajem vám krásne sviatky, lebo také naozaj môžu byť.