Ahoj Júl

Ahaaa, takže takto…až keď som teraz napísala názov tohto letného mesiaca, zazvonilo vo mne niečo. Veď Júl sú prvé tri písmená môjho mena. Takže preto toľko zvláštnych situácií práve v tomto mesiaci? Dobre teda. Tak začnem teda ešte raz:

„Ahoj Júl.

Si fajn letný mesiac. Kôpor, nakladačky, černice, paradajky, slnko, voda, večerné posedávanie v záhrade, sledovanie nočnej oblohy a počúvanie cvrčkov a do toho prudké vstupy reality. Teraz je veľmi silný trend byť vďačný, byť duchovne povznesený, byť sám sebou, ale paradoxne sa mnoho ľudí, v snahe dosiahnuť všetky tieto moderné prvky, od seba odpája a ďakuje a hovorí, že takto je to úplne v poriadku, ale vo vnútri cíti boj a napätie. Ja mám dnes, milý Júl pocit, že mi ide vybuchnúť hlava. Chcela by som ísť navštíviť úlne pokojné a tiché miesto, kdesi pri lese s malým kostolíkom, ale čakám v sídliskovom byte s výhľadom na letisko a čakám, že tam pristane lietadlo.

Júl, Ty si mi ukázal, že v živote sa dejú zázraky. Tie najsilnejšie zázraky si mi odhalil v tej najplnšej kráse. Požičal si si niekoho život a vrátil ho naspäť, niekoľkokrát po sebe. Do jedného stesneného priestoru si posadil dvoch mužov, ktorí o sebe ešte vôbec nič netušili, ale Ty si to vedel. Ty si to vedel už v roku 1952, keď jeden z nich dostal život. Vedel si to v roku 1980, keď v ten istý deň dostal život aj druhý. Vedel si, že sa raz v júli spoja zázrakom – zachránený život. Dal si mi pocítiť, koľko sily sa skrýva v ženách, vo mne, v sesterskej sile a v živote samotnom. Potvrdil si moju vieru v zázraky. Dojal si ma fotkou rodičov, živých a usmiatych. Potvrdil si moju vieru v to, že ľudia ešte voňajú človečinou. Keď som klopala na jedny dvere a neotvorili sa, necítila som zatrpknutie, jednoducho som zaklopala na ďalšie, ktoré sa otvorili. Cítila som obrovskú škálu emócií, ale aj obrovskú podporu nespočetného množstva ľudí. Dodali ste mi, nám plno energie. Slovo ďakujem vyznieva v niektorých situáciách ako…zbytočné, nedostatočné, neobsahujúce všetko, čo by som ním chcela poňať. Akým slovom ho nahradiť? Netuším. Všetci, ktorí ste priložili ruku, doslovne, alebo metaforicky k tomuto zázraku, k tomuto čaru tak…vám zázrakujem, čarovniem.

Včera sme nevedeli zaspať. Posledný krôčik, alebo skôr veľký krok mal včera nabrať kontúry reálna. Celá rodina sme doma čakali na svetlá lietadla, ktoré mali neskoro v noci pristáť na košickom letisku. Ale Izmir sa na poslednú chvíľu rozhodol, že sa moji rodičia z letiska vrátia nie na Slovensko, ale naspäť do hotela. Cítim skutočne silné napätie. V hlave, v hrudi. Prajem si, aby tí dvaja ľudia, moji rodičia, ktorí sú už fyzicky aj psychicky dosť vyčerpaní odkryli svoj domáci paplón a ľahli si pokojne do čerstvo prezlečených perín. Milí čitatelia, urobte pre nás ešte jeden krok. Spojme sa a svojou energiou im doprajme konečne šťastný a bezpečný návrat domov. Júl, daruj nám svoje posledné dni, ako radostné.“