Anjel do dlane

V stredu, hneď po tom, ako prišla Gabi od mamky z nemocnice, nás prišla pozrieť. Mala v očiach slzy, vravela som si, že je z toho celého unavená. Sedeli sme spolu v obývačke a aj sme sa smiali, že sme trochu unavené, ale Gabi? Ona predsa nikdy nemôže byť unavená. Ale bola, v duši bola unavená, alebo skôr napätá. Predtým, než sme uložili Leilu do postele sa zo spálne ozýval oco, že mu nie je dobre. Teplota, bolesti kĺbov a žalúdka. S Gabi sme na seba pozreli, že to je už asi naozaj nejaký vtip života. Dieťa práve prišlo z nemocnice, mamka do nemocnice práve odišla, ocovi je zle.

Prešiel štvrtok, oco sa liečil z rotavírusu, ktorý chytil od Leily a my sme sa v piatok s Gabi chystali do nemocnice. Leila sa mala ísť ukázať na kontrolu a Gabi mala zatiaľ ísť ku mamke. Cestou do nemocnice mi Gabi povedala, čo sa deje. „Mamke pri CT-čku našli niečo na plúcach.“ Myslím, že sa mi na chvíľu zastavil svet. „Ja som to vedela už od stredy, ale nemohla som to nikomu povedať. Nechcela som nikoho strašiť. Dnes bude mať kontrolné CT a dozvieme sa viac.“ Sledovala som sivé okoli nášho mesta a v očiach som mala slzy. Moja mama nemôže byť chorá.

Keď sme vystúpili pri nemocnici z auta, našla som na zemi 5 centovú mincu, popľula som ju s tým najsilnejším a najaktuálnejším želaním, aké som vtedy mala na srdci a podala som ju aj Gabi. Dvakrát popľutá minca, to musí byť zaručene dobrý výsledok.

V nemocnici sme sa zdržali veľmi krátko a po ceste domov nám volala mamka. Hovorila, aby sme nezabudli na ocka, lebo dnes má meniny, aby sme mu niečo pripravili a myslím, že to naše: „Jooj mamiiiiiii“, bolo dnes také zvlášte. Že sa nám tak ťažšie dralo z hrdla. Môže byť vážne chorá žena, ktorá: * ležiac na tvrdom lôžku, na príjme myslí na to, že nemá pre vnučku darček na narodeniny?

* volá z nemocnice, aby sme nezabudli na meniny jej manžela?

* tancuje na zvukovú hračku s Leilou a má pri tom zovreté päste a smiešne vztýčené ukazováky?

* sa sánkuje so zlomeným rebrom dole Tatrami?

Nemôže! Ale aj keď som sa povzbudzovala, vnútorný hlas sa mi lámal. Nie len kvôli mame, ale aj kvôli otcovi. Keď som prišla domov, tvárila som sa, že je všetko v poriadku, ale pohľad na muža, ktorý si myslí, že zlomenina stavcov je to najhoršie, s čím aktuálne jeho žena bojuje, ma pálil. Uspala som Leilu a ostala som sedieť v izbe. Ubezpečovala som sa, že všetko dobre dopadne, ale krokodílie slzy, čo mi tiekli po lícach tomu zjavne neuverili.

12:20. To bol čas, kedy prebiehalo vyšetrenie. Živo som si predstavovala mamku, ako leží a chladnej podložke a ako asi tuší, že niečo nie je v poriadku.

12:25, 12:30…..13:45. Čas sa mi vliekol a letel zároveň. Bola som plná chaotických cestičiek, ktoré sa mi v duši krížili, ako pavučina. Z môjho čakania ma vytrhol zvuk kľúčov a otváranie dverí. Gabi. Chcela som hneď vstať a ísť za ňou, no zároveň som na to nemala odvahu. Usmievala som sa, že je isto všetko v poriadku a tu som začula hlasné vzlyky z druhej izby. NIE. Nemôže to byť pravda! Nie, nie, nie. Výsledky musia byť dobré. Vyšla som z izby a uprostred obývačky stála moja prostredná sestra s uslzenou tvárou. Pozrela som na ňu, ani som sa jej nepozdravila, len som tam stála a čakala, kedy vysloví tú vetu, ktorú som tak strašne nechcela počuť.

„Mamkine pľúca sú čisté!!!“

Revali sme tam asi 20 minút, oco tomu celému začal rozumieť až v tejto chvíli.

Keď som o pár dní na to prezliekala mamkine posteľné prádlo, spod vankúša na mňa vypadol malý anjelik, ktorého som mamke darovala pred pár rokmi…a ja mu ďakujem, že na ňu dáva pozor, aj keď si niekedy zrejme pri svojom strážení trošku zdriemne.