Bosé nohy mojej duše
To už bolo veru dávno, čo som tak vyzerala. Aj na ľavej, ale aj na pravej fotke. Ale niečo stále spája tieto tri „malé“ Julky. A to práve to malé, alebo veľké? Neviem, ale možno na konci príbehu dostanem odpoveď. Najlepšie to zrejme zachytí pojem dieťa. Počujem o sebe, za chrbtom, alebo niekedy aj priamo: „Ty si ešte také dieťa. Veď to akoby dieťa malo dieťa.“ Máte pravdu. Dokonca, okrem toho, že vám dávam za pravdu si hovorím, aké mám obrovské šťastie.
Keď minule po veľkom suchu zapršalo, uverila som v rovnováhu sveta…veď sme dážď potrebovali.
Keď sa prihnal obrovský lejak a ja som videla, ako sa Fritzovia krčia pod malou strieškou a trasú sa, vybehla som na dvor, rovno v gaťkách a bielom tielku. Natiahla som si gumáky a z role matky, uspávačky som skočila do role záchranárky psov. Nosila som ich na rukách do dielne a úplne do tej najhlbšej bunky v tele som premokla. Bol to veľmi fajn pocit.
Keď som pracovala v cestovke, vždy keď som išla vyprevadiť dovolenkárov k autobusu, sama som cítila šteklenie z toho, ako sa budú mať pri mori dobre. Tešila som sa s nimi.
Keď v práci vybavujem objednávky a balím balíky, teším sa, že sa niekto na úplne inom konci Slovenska, alebo Európy bude tešiť z toho, čo si objednal.
Keď ideme s Leilou na zmrzlinu a po zjedení kopčeka máme chuť na ďalšiu, tak si ju s radosťou kúpime a nebojíme sa, že nás bude bolieť brucho.
Keď sa mi žiada pocitu ľahkosti, vyzujem sa a idem bosá.
Keď sa niekedy v noci zobudím, vyjdem na balkón a sledujem nočnú oblohu. Vždy sa jej dokážem čudovať a obdivovať ju.
Keď objavím miesto, pri ktorom ma zašteklí v bruchu, viem, že je pre mňa čímsi výnimočné. Nezaujíma ma nič „racionálne“ ako, poloha, ekonomická situácia, atrakcie…túžim tam jednoducho byť.
Keď sa mi niekto nepáči, nepotrebujem sa mu nijak vtierať.
Keď vidím kukuricu na kúsku pizze (preto som napísala na kúsku pizze, lebo vyskloňované slovo pizza mi znelo zvláštne „na pizzy, na pizzi?“), chcem do nej kusnúť.
Mám niekedy chuť mľaskať, pospať si poobede, ľahnúť si na psove miesto a mojkať sa tam s ním, schúliť si malý páperový vankúšik pod brucho a spať na ňom.
Teraz, ako si to tu takto vážne píšem mi napadá otázka. Ako sa vlastne dajú vychovávať deti, keď sami nie sme deťmi a nosíme na pleciach samé strasti a ťažkosti? Čo im takouto energiou vo výchove odovzdávame? Že svet je zlý? Že svet je nespravodlivý a nešťastný? Tak na čo sme priviedlo do takéhoto sveta nové bytosti? Chceme mať šťastné deti, ale odovzdávame im obraz strojeného a nešťastného človeka. Ale toto moja cesta nie je. Nie, nie, mne neublížite, keď mi poviete, že som dieťa. Ja budem pre seba a pre svoju dcéru dieťaťom do konca svojho života a aj po ňom. Veľmi v to dúfam! Teraz sa idem zabaliť do páperového paplóna, užiť si zatiahnutú oblohu a dážď a keď sa zobudíme, zašpiníme spolu celú kuchyňu, lebo upečieme čokoládový koláč.
Majte sa milí čitatelia, otvorte sa detstvu. Ale takému, o akom píšem. Hovorím o príjemnom, uvoľnenom, milom detstve.