Dederónová dúha
V roku 1980 sa mladý manželský pár rozhodol, že pôjde na lyžovačku. Vzali so sebou aj dve deti vo veku 5 a 3 roky. Keďže staršie dievčatko bolo po šarlachu, rozhodli sa poprosiť krstnú mamu muža, ktorá bývala vo vedľajšej bráne, aby išla s nimi. Mala na sebe len dederónové šaty, pretože práve dovárala nedeľný obed. Povedali jej, že sa ani nemusí prezliekať, pretože bude sedieť len v čajovni a tak si cez ramená prehodila len kožuch a šlo sa. Cesta bola veselá a plná snehu. Manželia sa lyžovali a dievčatko sedelo s tetou v čajovni. Aby im nebolo dlho, išli sa trošku prejsť. Išli, išli, všade bolo krásne bielo. Zrazu si teta uvedomila, že nevie, ako sa vrátiť a nevie kde vlastne sú. Mladí manželia skončili lyžovačku a chystali sa domov, na teplú polievku. Dievčatka s tetou však nikde. Chodili hore – dole, pýtali sa ľudí naokolo, ale niekto nikoho opisovaného nevidel. Mama držala na rukách mladšie dievčatko, ktoré zaspalo a otec chodil po snehu a hľadal stopy. Teta vedela, že staršie dievčatko sa nesmie namáhať, lebo je po chorobe a tak jej povedala, aby si sadla na pník a ona zatiaľ pôjde pohľadať pomoc. Dievčatko však v tom čase počúvalo platňu o 12 mesiačikoch a preľaknuto prosilo tetu, aby ju nenechávala v lese samu, že ona ju veľmi ľúbi…
Je okolo mňa niekoľko žien, ktoré považujem za nesmrteľné. Ako sa takáto žena pozná? Smeje sa s chuťou, tak zvonivo. Je s radosťou, tak s pôžitkom. Spieva smutné pesničky o láske, tak s jemným úsmevom na perách, alebo veselé ľudovky o chlapcoch z horného konca a jedným okom pri tom nenápadne požmurkáva. Strčí ti do vrecka 10 eur, tak nástojčivo, že so to musíš proste vziať. Má krásne telo, tak naplnené akousi zvláštnou životodárnou silou. Varia, tak nejak s maslovo a paprikovo, jednoducho fajne… Ja prítomnosť takých žien naozaj ľúbim. Keď som s nimi, rada ich len pozorujem, hovorím málo a „len“ počúvam, smejem sa, jem, beriem 10 eur, pri privítacej puse sa dotknem ich tela a nasiaknem ich vôňu a kúsok ich energie…
Vždy, keď z môjho momentálneho sveta odíde takáto nesmrteľná žena, sa vo mne vnútri niečo zastaví a moja myseľ si sprítomňuje ten hlas, ten smiech, tú vôňu, ten byt, tie porcelánové sošky, ten huňatý koberec, ten výhľad z okna. Dnes sa vraciam späť na malé košické sídlisko môjho detstva. Železníky. Kamenný múrik, odkiaľ spadla moja sestra a rozbila si bradu, podchody medzi blokmi, kde sme skákali gumu a pili v lete Limo, sponky z Ameriky od Natinej spolužiačky, bombičky na sódu, malá cukráreň s kovovými stoličkami a drobné od tety Mariky na krémeš…
Od tety Mariky, ktorá odbehla s mojimi rodičmi v nedeľu od varenia „len na chvíľku“ – v dederónových šatách a kožuchu na Zlatú Idku, aby tam postrážila moju sestru a kde potom niekoľko hodín hľadali cestu naspäť a všetci sa šťastne nakoniec našli.
Od tety Mariky, ktorá sa starala o hlasivky košickým operným spevákom a ktorá potierala hlasivky pred vystúpením aj mne akousi horkou vodičkou a s úsmevom na tvári mi cez to zvláštne zrkadielko na jedno oko pozerala do ucha, alebo do nosa.
…ako jediná lekárka povedala mojim rodičom, ktorý mali strach o moju najstaršiu sestru, že jej zdravotný stav sa upraví vekom sám. A mala pravdu.
Nesmrteľná žena, ktorá predsa len prekročila prah, verím, že svojim smiechom robíš tú druhú nesmrteľnosť veselou a energickou. A ak nie, ak tam len odpočívaš, tak odpočívaj v pokoji.
