Jaká matka, taká i ona…

Už šiesty týždeň čakám na telefonát z matriky a tak, ako keď som čakala, že mi zavolá muž, čo mi zlomil srdce (a tvrdila som, že mu nedvihnem), kontrolujem signál, baterku na telefóne a zmeškané hovory. Nič. Nikto nevolá. A ja by som veru veľmi rada dvihla ten telefón.

Milé moje dieťa. Mama sa ti osrpavedlňuje, že bola taká hnusná vtedy, vo štvrtok. Ty si vkuse mrnčala a fňukala a aj vrieskala a mama ti furt nervózne hovorila, že už stačí, že máš prestať. Keď sme boli na prechádzke, bola som na vrchole svojo odpornizmu (výraz pre strašne odporný stav človeka) a keď si mi hovorila, že tam je „max-max“, tvoje označenie červeného obdĺžníka, kde je biele tlačené H, vôbec som na to nereagovala. Pritom veľmi dobre viem, koľko pre teba každodenná návšteva označenia hydrantu znamená. Pozerala som, ako predo mnou kráčaš a ja nesiem na chrbte sane, pretože odmietaš, aby boli ťahané po snehu, jedine pokamienkovaný asfalt je vhodná trasa. Vzdávam to, so saňami na chrbte za tebou utekám, lebo bežíš dole kopcom, kde stoja autá. Pozerám na malú ružovú čiapku a v mysli sa mi zjaví tá strašne divná myšlienka, ktorú Ďuro vyslovil, keď som sa nevedela vymotať z vlastných tehotenských emócií: „Čo ak sa narodí a mi ju nebudeme mať radi.“

Potom prišlo ráno, ty si zase niečo chcela a prichádzalo mrnčanie a ja som sa prinávratila k sebe a čupla som si, aby som sa ťa opýtala, čo ťa trápi. Bolo to aj 50krát za deň. Nevadí. Vonku som ti už odpovedala. Mraky nevyrovnanej matky boli zahnané. A potom sme stretli na ulici dievčatko, ktorého mamka mi povedala, že ma videla minule pri potravinách a potešilo ju, že nielen jej dcéra robí pri obchode scény. Potom mi chcela povedať ešte čosi vtipné, prudko sa predklonila a dioptrické okuliare jej nakrivo pristáli na nose. Ja som v ten moment poďakovala vesmíru za tento moment. Prišiel mi strašne jednoduchý a vtipný a taký prirodzený. Potom sme šli domov a jedno dievčatko držalo mamu za ruku a ukazovalo na tvoje sivé autíčko, ktoré miluješ. „Aha mami, také autíčko sme mali aj my, však?“ Zase som poďakovala vesmíru za tento moment. Ja som to autíčko totiž vzala od bedne.

Včera večer som si tak hovorila, že sa mi dlho nič také trápne nestalo. Že kedysi som bola princezná trapasov a teraz už nič. A dnes sme išli na prechádzku a Leila sa chcela pozrieť do betónového kruhu, čo ležal na trávniku. Gabi ju nadvihla a obe zhíkli. Jedna radosťou a jedna hrôzou. Bolo rozhodnuté. Bez maca, to nepôjde. A tak sme sa domov vracali s obrovským žltým medveďom, sivým autíčkom a s veľkými úsmevmi. A moje dieťa ma doma objalo a povedalo: „Jubiš mamku.“ A jasné, že aj mamka jubi Leilu, tak ako hovoríš: „taje – taje“ (tare – silno po rumunsky) a to, že mala zlý deň s tebou nemá nič spoločné. A čo tam po tých horších chvíľach, kým ti mama dovolí hrať sa v blate a strápňuje sa nosením obrovského maca po sídlisku, je všetko v najlepšom poriadku.

A aj keď som sa už zbalila, aby som vesmíru ukázala, že som na cestu pripravená, akosi nereaguje. Ale počkám, kým sám rozhodne, kedy je ten správny moment.