Je raz jeden život

Bol raz jeden život. Bola taká rozprávka. Ja by som trošku poopravila jej názov na „Je raz jeden život“.

*

Stála som na zastávke a zaujal ma rozhovor dvoch mladých ľudí, ktorí stáli pri oproti stojacom aute. Moje záujmy boli čiste a výhradne pletkárske. Zaujímalo ma, čo sa tam asi stalo. Nič som ale nepočula, lebo okolo bol veľký hluk. Mladé dievča objímalo chlapca, ktorý spustil plač. Ona mu striedavo utierala slzy a objímala ho. Čiste intuitívne som to odhadovala na smrť domáceho miláčika. Ale potom znenazdajky stíchla celá ulica, akoby život chcel, aby sme to počuli. Mladá deva krásnym košickým prízvukom povedala: „Začneme znovu!!!“ Netuším, čo sa stalo, ale poviem vám úprimne, zaujímalo ma, čo v tom celom bolo. Ale cítila som isté prepojenie. Začať znovu sa dá.

**

Do vlaku naskočili dvaja Ukrajinci. Babka a vnuk. Nemali lístok a nehovorili nijakým iným jazykom, len ukrajinsky. Chceli si kúpiť lístok u sprievodcu. Pomohla som im. Opýtala som sa ich, kam cestujú, povedali Miškolc. Keď sme prešli cez hranice, opýtala som sa maďarského sprievodcu, ako je to v Maďarsku. Cestovali sme a oni mi ďakovali a ja som začula, ako hovorila mesto Debrecen. Opýtala som sa, či cestujú tam, že ja idem tiež tým smerom. Náš vlak meškal a my sme mali v Miškolci 1 minútu na prestup do druhého vlaku. Kočiar, nočník, veľký vak, malé dieťa, vystúpiť z vlaku, zbehnúť po schodoch, prebehnúť podchodom a vybehnúť po schodoch, nastúpiť na vlak, naložiť kočiar, nočník, veľký vak, malé dieťa a cestovať. A tak sme urobili dohodu – „Ty pomožeš mne. Kočiar, vak, berieš, ja beriem dieťa a utekáte za mnou. Máme aďin minut.“

„Super, super.“ Tešil sa mladý Ukrajinec.

„Nie je to až také super, musíme rýchlo, rýchlo.“

„Super.“

Tak sme teda vyskočili z vlaku, zbehli schodami, prebehli podchodom, vybehli schodami a ja som utekala ku sprievodcovi.

„Je toto vlak do Debrecenu?“ Tu sa za mojím hlasom ozvala píšťaľka a zbadala som zdvihnutú zelenú tabuľku – vlak sa mohol pohnúť.

„Áno!“

„Zastavte ho!!!“

„Heeeeeej, stóóóóój!“

Naskočili sme do vlaku a ja som cítila to prepojenie. Tí dvaja ľudia. Bez nich by som vlak nestihla a oni by bezo mňa netušili, kam majú ísť a nestihli by ho tiež.

***

Keď som mala 19 a robila som letušku, meškala som na svoj let. Vyšla som totiž z bytu a na schodoch stál malý chlapec a podopieral deda, ktorému nohy úplne vypovedali službu. Dodnes mám pred očami, ako chlapcovi vypadol z rúk veľký bochník chleba, zadunel na kovových schodoch a chlapec zúfalo hovoril: „No tak, dedoooo.“ Spoločne sme deda nakoniec po tých schodoch dostali hore do bytu. To plné lietadlo ľudí ani nevedlo, že tým meškaním sa podieľali na jednej skutočne vážnej veci.

****

Dnes možno niekto z vás cestoval na dovolenku na Rhodos. Čakal na košickom letisku a keď zbadal, že na tabuli sa rozsvietilo meškanie lietadla, tak si niečo zašomral, zagúľal očami a možno sa až nahneval. Ale, za tým meškaním lietadla bol jeden život. V lietadle, ktoré smerovalo z Rhodosu do Košíc (odkiaľ malo ísť naspäť na Rhodos), sedel jeden muž a jedna žena. Ten muž a tá žena majú tri dcéry a tie dcéry majú dokopy 5 detí. Ten muž a tá žena majú jeden dlhý spoločný život plný zážitkov, krásnych, aj ťažkých dní. Ten muž v tom lietadle bojoval o život a pilot toho lietadla núdzovo pristál, aby tomuto mužovi život zachránil. Ten muž a tá žena teraz spolu sedia, alebo ležia, sami dvaja v tureckom meste, ďaleko od rodiny, v cudzom svete, v cudzom jazyku, v cudzích podmienkach a majú nádej na zajtrajšok.

Keď bude nabudúce meškať autobus, lietadlo, čokoľvek, skôr, ako sa rozčúlite, zaželajte radšej, nech všetko dobre dopadne tomu, kvôli komu sa možno mešká. Nezabudnite na prepojenie a na to, že sa sústavne podieľame na drobných, ale vlastne tých najdôležitejších veciach.