Všetky ženy z môjho okolia veľmi rady rozprávajú svôj príbeh pôrodu. Téma, ktorá nikdy neomrzí a aj keď sme príbeh sestry, mamy, tety, babky, sesternice, kamarátky už počuli, stále počúvame, akoby sme to počuli po prvýkrát a stále ten svoj hovoríme, akoby sa stal len včera.
Minulý rok 15.04. 2019
6:30 – ideme do pôrodnice. Otváram Ďurovi bránu, sledujem ho. Je to sexi muž, páči sa mi, ako sme v tomto celom spolu, ako držíme za jeden povraz.
6:50 – hľadáme miesto na parkovanie. Pôrodnica je v centre Brašova a miesto na parkovanie sa nehľadá ľahko. Zaparkujeme pri psychiatrii, ktorá je oproti pôrodnici. Kráča k nám nazlostená pani a jej srdce neobmäkčí ani to, že stojím s veľkým bruchom a veľkou taškou bezradná v strede cesty.
7:00 – Kráčam do budovy gynekológie a pôrodníctva. Sadám si na plastovú stoličku. Je tu plno.
7:05 – Prichádza Ďuri s veľkou plastovou taškou. Sadá si ku mne. Čakáme. Nevieme, čo máme robiť. Či klopať, či čakať, či volať.
7:07 – Zhlboka sa nadýchnem a potom ešte raz a potom zase. Ďuro mi poklepká po stehne. Akože ma povzbudzuje. Som hladná.
7:08 – Ďuro volá, že sme už tu.
7:15 – Vchádzam do ošetrovne, vyplňujem papiere, merajú mi tlak. Vysoký. Pýtajú sa ma, či mám strach, poviem, že áno. Maskujem tým, že som si ráno zabudla vziať na tlak tabletku. Nakoniec sa ale priznám.
7:20 – Počujem, ako lekárka hovorí sestričke, že pri takomto tlaku sa ženám pred pôrodom črevá neprečisťujú. Zavriem oči a v mysli za to prehovorím jednu rýchlu ďakovnú motlitbu.
7:25 – Lúčime sa s Ďurom. Tak nejak škôlkársky. Letmá pusa, poklepkanie po ramene. Ďalej to už musím zvládnuť sama. Kráčame so sestričkou po chodbe a ja si uvedomujem, že idem rodiť. V cudzine. V cudzom jazyku. Pocítim radosť a vzrušenie. Mávam cez okno Brašovu. Zvláštne. Vonku idú ľudia práce, do školy, majú bežný deň, dokonca aj Ďuro si obyčajne sadne do auta a pôjde domov, mne sa však ten môj mení na nezabudnuteľný.
7:30 – Cítim sa ako milá žiačka v škole. Poslušne si skladám šaty na kôpku, obliekam si nemocničnú nočnú košeľu a župan. „Hop, milá pani, aj nohavičky dole. Odteraz budete chodiť už len bez.“ Táto informácia ma zatiaľ zaskočila najviac.
7:32 – Kontrola holenia intímnych partií. Neviem si sadnúť na tú vysokú kozu. Sestrička mi pomáha. Hútam nad tým, či je to ona, komu som mala dať do vrecka obálku. („Jednu dáš sestričke, jednu lekárke.“).
7:40 – Ideme výťahom hore, pozerám sa do zrkadla. Som spuchnutá, ale vyplo mi to aspoň vrásky.
7:42 – Oddelenie novorodenecké a novorodenci tu veruže plačú. Cítim sa zvláštne, vôbec si neviem predstaviť, že čochvíľa sa do miestneho orchestra pridá aj môj malý soprán.
7:45 – Sestrička holiaca ma predáva ďalšej sestričke v žltom odeve. Berie mi tašku a lámavou angličtinou ma volá do prípravnej izby. Sedí tu veľa zdravotníckeho personálu, smejú sa, rozprávajú sa, ja sa zahľadím na monitory, ktoré zobrazujú kontrakcie rodiacich žien a zabolí ma brucho.
7:47 – Ležím na stole, láme ma na spánok. Dostávam tabletku na tlak. Hútam nad tým, či toto je tá sestrička, ktorej som mala dať do vrecka obálku. („Jednu dáš sestričke, jednu lekárke.“).
8:00 – Ležím, neviem na čo mám myslieť. Cítim sa ako pred štátnicami. Ešte stále mi nejde do hlavy, že budem mama.
8:05 – Meranie tlaku. Neklesá.
8:10 – Pýtam sa na toaletu a sestrička ma odprevádza a stojí pri dverách. Cením si jej podporu, ale cítim sa zvláštne, lebo som svižná ani laň a nevidím dôvod, aby kontrolovala moje močenie. Do vedľajšieho záchoda sa tacká moja spolurodička. Je mi jej úprimne ľúto. Vyzerá, že to čím prechádza je viac než bolestivé. Sestrička ju pridržiava a usádza na toaletu. Ona sa klistíru nevyhla.
8:15 – Počujem, ako moja spolurodička kričí hlasné „au“. Najprv sekanou metódou: „au-au-au-au-au.“ A potom to pretiehne do jedného dlhého hlasného: „aaaaauuuuuuuuuuuuuuuuuuuuu.“ Je mi jej úprimne ľúto a v duchu vyslovujem svoju druhú motlitbu vďaky za to, že ja si tu ležím jak na dovolenke pri bazéne.
8:30 – Ideme vám natrieť brucho. Zase si mám sadnúť na kozu. Neviem, akého vzrastu sú Rumunky, ale tie kozy sú tu tak vysoké a široké, že to sú už býky. Nohy neviem vôbec udržať v polohe rozkročmo a musím si jednu nohu veľmi komicky pridržať rukami. Neviem, ako by som v takejto polohe odrodila. Pani sestrička mi natiera brucho nahnedo. Opakuje mi, že si ho už nemám chytať, že toto je veľmi dôležitý krok. Poslúchnem, nechytám.
8:45 – Meranie tlaku. Stále vysoký, odvedľa stále „au“, ja stále zmiešané pocity.
9:15 – Začujem hlas svojej lekárky. „Dievčatá, ako sme na tom, ja som pripravená.“ Rozbúši sa mi srdce, lebo už je to naozaj, reálne, vážne tu.
9:20 – Ideme dole výťahom. Sestrička ma odovzdá ďalšej sestričke, tá mi vezme tašku, posadí ma na posteľ a ja hútam nad tým, či toto je tá sestrička, ktorej som mala dať do vrecka obálku. („Jednu dáš sestričke, jednu lekárke.“), lebo ja žiadnu nemám. Pre nikoho.
9:22 – Sedím na posteli a sledujem mladé dievča oproti mne. Vyzerá vyčerpane, asi to bolí.
9:24 – Prichádza ďalšia sestrička. Každý mi tu pripadá taký milý. Pýtajú sa ma otázky ohľadne mojich reakcií na lieky a keď zbadám, že na seba začudovane pozrú a počujem, ako volajú kamsi, čo v takomto prípade, zrazu mám pocit, že asi neporodím a Leila zostane v mojom bruchu navždy.
9:30 – Je zaujímavé sledovať, ako sa tu každý pohybuje suverénne a ja tu nakukujem, smerom k operačnej sále, ako to tam asi vyzerá, aké to celé bude.
9:40 – „No tak to riskneme bez antibiotík.“
9:45 – Na hlave mám čiapku, na tele nočnú košeľu a kráčam smerom k misterióznym dverám s okrúhlymi oknami. Operačná sála.
9:47 – Asi chcem ujsť, lebo personál ma povzbudzuje, že sa nemám báť, že to bude dobré. Cítim sa, ako keď som šla recitovať na Hviezdoslavovho kubína a triasli sa mi kolená. Nečakala som, že tu bude prítomných až toľko ľudí.
9:50 – Umŕtvovanie spodnej časti tela. Nemám sa hýbať, to hovorí lekárka s injekčnou striekačkou v ruke, ale moja pôrodníčka mi ukazuje, ako si mám sadnúť a ja natočím hlavu smerom k nej a lekárku s injekčnou striekačkou to mierne podráždi.
9:52 – Už si necítim nohy. Veľmi zvláštne.
10:00 – Už sa to celé odohráva. Štrngajú nástroje, je mi zle.
10:01 – Je mi zle.
10:02 – Je mi horšie.
10:03 – Chcem to mať už za sebou.
10:04 – Je mi zle, chcem vstať lebo odpadnem.
10:05 – Asi odpadnem.
10:06 – Chcem ísť domov, strašne ma bolí hlava.
10:07 – Od bolesti vidím hviezdy.
10:08 – Dostávam kyslík.
10:09 – Z hrude mi ide vyskočiť srdce.
10:10 – Moja pôrodníčka je nervózna. Ja už tiež.
10:11 – Moja záhlavová lekárka mi hladká hlavu.
10:12 – Cítim trhanie, mám pocit, že nohy mi lietajú hore dole. Už to chcem mať za sebou.
10:13 – Je mi zle.
10:14 – Lekárka ma upozorňuje, že teraz pocítim tlak na rebrá.
10:15 – Cítim tlak na rebrá. Je mi zle. Čakám na bábätkovský plač.
10:16 – Moja pôrodníčka je nervózna.
10:17 – Štrngajú nástroje. Saje odsávačka.
10:18 – Saje odsávačka.
10:19 – Saje odsávačka.
10:20 – Dieťatko zaplakalo.
Leila sa narodila v pondelok. Keby som vedela, ako bude milovať veci začínajúce na písmeno P, dala by som jej meno Peila.
Psy – absolútna milovníčka psov, musí sa ťahať za každým chlaptým chvostom. Vtedy je radosťou bez seba.
Príroda – vášnivá milovníčka prírody, musí tráviť celé dni vonku. Pojedanie trávy, konárikov, zeminy, zbieranie kamienkov, pozorovanie vtákov a stromov, to je pre moje dieťa radosť.
Pozorovanie – 5 sekúnd po otvorení očí lezie ku oknu. Umývať ich tento rok bolo pre mňa úplne zbytočným krokom.
Prsník – pre tieto účely si vyvinula vlastný falošný, takzvaný prsníkový plač.
Plač – musí to byť jej záľuba, inak si tie stavy neviem vysvetliť.
Páperové paplóny – na jednom paplóniku ležať, ďalším sa prikryť, ďalší si pritiahnuť k tvári. Paplón je aj súčasťou kojenia.
Papier – knihy, papiere, pohľadnice, toto všetko padá za obeť malým 6 zúbkom. Moja dcéra miluje žuť papier.
Písacie potreby – veľmi mám rada ten detský svet, kedy je dieťa spokojné a lepí si svoje nálepky na nový drevený kuchynský stôl, alebo prekvapí pokresleným posteľným prádlom.
