Zdieľať:
Jemne s tými dverami
Raz som mala strašný sen. Boli sme na stavbe u kamaráta Pištiho, pri Budapešti. Poschodie ešte nebolo hotové a ak sme chceli prejsť z jednej strany na druhú, trebalo prejsť cez drevenú dosku. Ja som prešla a čakala som na otca, ale ten sa pošmykol a spadol dolu. Nehýbal sa. Srdce mi búšilo, ako zvon a keď som z kuchyne počula jeho ranný zvonivý smiech, zalialo ma nevýslovné šťastie a úľava. Bolo to pred viac, ako dvadsiatimi rokmi a ja si dodnes ten pocit pamätám.
Dodnes mám v nose tú vôňu fotoaparátu, ktorý vonia po ocových rukách, iný tak nevoňal.
Dodnes cítim na líci tie pusy mokré od zasnežených fúzov a hustý krém Nivea na tvári pred lyžovačkou.
„Pokrč nohy.“ A ja keď sa nepozeral, šla som dole kopcom ako na dvoch pravítkach. Mňa ísť dole kopcom na pokrčených nohách bolelo.
Pretože som škôlku psychicky zle znášala, chodila som tam len ako hosť a doprovod pri otcovom fotení. Najradšej som mala škôlku v malom lesíku v Kazimíre. Kým tu ocko fotil, ja som sa hrala so svojim vysnívaným „tvrdým kočiarom“. Keď doma vyvolával fotky, hrala som sa v izbe s bábikami, skákala som gumu pripevnenú o dve stoličky, niečo tvorila – cez celú izbu som mala natiahnutú lanovku pre bábiky z krabice od topánok, do ktorej si každý, kto bol odo mňa vyšší udieral hlavu. Na jeseň dávali v televízore stále ten istý program. Ľudia stáli na námestiach, štrngali kľúčami, ruky dvíhali hore v tvare písmena V a kričali: „Máme holé ruce.“ Zdokumentovala som to na papier a všetky moje kresby z tohto obdobia znázorňovali týchto V-čkovýh ľudí. Doobedie sme trávili s otcom spolu, po poobednom spánku ma čakali doma sestry a mamka. Vtedy chodil oco na poobednú šichtu do ústavu. Raz som s ním bola v práci aj tam. Mal tam zriadenú tmavú komoru a aj tam vyvolával fotky. Keď sme boli dnu, nedalo sa výjsť von, aby dnu nepreniklo žiadne svetlo. Trebalo mi však veľmi na malú potrebu a tak ma teda otec dvihol a ja som pustila močový potôčik do veľkého umývadla v komore.
My sme veľmi, preveľmi túžili po psovi. Kým sme bývali na Železníkoch, dostali sme šteniatko z Chlmca, ale len na skúšku, či sa vieme o psa postarať. Týždeň ubehol, šteňa išlo k novým majiteľom a my sme to doprevádzali zborovým revom. Potom nám oco povedal, že nám kúpil Čau-čaua, uverili sme, no pes neprichádzal. Potom nám oco povedal, že ak budeme umývať riad celý týždeň, psa dostaneme. Umývali sme, no pes neprišiel. Potom sme hrali človeče nezlob se, výhra mala znamenať psa. Vyhrali sme, ale pes neprišiel. Milovali sme zvieratá. Chceli sme niečo huňaté a mäkké, čo by sme si mohli túliť a mojkať. Jedno letné ráno, keď sme boli doma len samé dievky, som vliezla k mamke do postele a čosi dôležité sme rozoberali, keď sa v dverách ozvali kľúče, potom otcov pozdrav, jedna oznamovacia veta a potom pišťanie. Tá veta znela: „Choďte dole do auta vyčistiť sedadlá, váš pes mi ich ovracal.“ Vyšla som z postele a na schodoch chodby, pri výťahu, sedelo v krabici od banánov malé vyplašené šteňa dalmatínca. Malo krásne ružové, veľké bruško a jeho papuľka voňala tak krásne šteniatkovsky. Radosť bola nekutočná, skákali sme, vešali sa vďakou na otca a vymýšľali sme meno. Nakoniec sme došli k záveru, že keďže je to dalmatín, bude sa volať Dally. Prvé dni sme si užili kňučania a zmývania, pretože naša fenka bola ešte veľmi malá a od mamy bola odobratá priskoro. Mala plno bĺch a potrebu vykonávala kade-tade. Rástol z nej však poriadky šibal a postupne padali za obeť všetky kožené veci z našej domácnosti. Dally milovala kožu, spanie na posteli alebo na gauči, jedlo a nepočúvanie. Neraz sme za ňou utekali po sídlisku a táto jej roztopašnosť raz pripravila náško ocka o nechet na palci. Keď sa totiž raz vracali od veterinára, pes vyskočil z auta, oco za ním volal a sledoval ho a pribuchol si pritom do dverí palec. Boli chvíle, kedy rodičia povedali, že psa stačilo a tento štvornohý ničiteľ pôjde z domu. Psa sme milovali a tak som rodičom na zadnú stranu dosky hry Človeče nezlob se, napísala srdcervúci odkaz: „Keť pes pvojde z domu tak s nim. Uš to mislim važne.“ Môj odkaz zabral, pes zostal.
Dodnes si pamätám pondelkové a stredové cesty Favoritom na balet. A kým sa vyhrial, trebalo vystúpiť. Potom, kým som ja cvičila, oco si chodil dať vyvolať fotky do Kodaku a keď prišiel skôr, čakal na mňa pod schodami krásnej budovy v centre mesta, kde sme trénovali. Raz sa tam rozprával s tetou Kluchovou a ja som bola smutná, že sa mu tá teta možno páči viac, ako moja mamka.
Rodičia majú niekedy pocit, že niekde zlyhali, urobili chybu. Ja verím, že moji rodičia robili veci najlepšie ako vedeli a dali mi nádherné detstvo a pevný vnútorný základ pre môj, možno aj pre nich, trochu čudný život. Ale ja im ďakujem, lebo mne je veľmi fajne. A to vo veľkej miere vďaka nim.
*Rok 2008, ideme so spolužiačkou Barborou jej autom. Nasadnem a jemne pribuchnem dvere, takže musím celý úkon zopakovať. Pozrie na mňa a povie: „Otec?“
Krásny deň otcov oci a dievčatá, netrepte tými dverami!
