Le Coquelicot

Paríž bol upršaný sychravý, no napriek tomu elegantný. V uliciach sa mihali farebné pančuchy, listy, oblečení psi, voňavé bagety a moja žltá baretka.

Čakal ma na dohodnutom mieste. Klasický privítací úsmev odhaľoval jeho, mierne nepravidelné, zoradenie zubov. Opäť som študovala majstrovstvo prírody. Ako je možné, že dokáže vytvoriť nedokonalú dokonalosť? Ubrať a pridať človeku tam, kde netreba a tým z neho vytvoriť jedinečnú a krásnu limitovanú edíciu. Bol dokonalý. Mal krásne krivé zuby, na čele jazvy od ovčích kiahní a na stehne veľké materinské znamienko. Svoje myšlienky nechal niekedy dlho variť, potom mu prekypovali a on ich chrlil ako hrniec kypiace mlieko. Vtedy som len sedela a počúvala. Keď mi bola dlhá chvíľa, usmiala som sa, prikývla na súhlas, povedala „hm“. Bola to jeho chvíľa, kde priestor na môj názor zalialo jeho  myšlienkové mlieko. Mala som rada, keď rozprával a bol rád, že rozpráva. No najradšej som mala, keď rozprával o nás. Tisíckrát som chcela počuť príhodu, ako sme sa stretli, ako sme sa prvýkrát milovali, ako sme sa cítli, keď sme sa prvýkrát pohádali. Stále som do jeho rozprávania vstupovala tými istými otázkami, stále som mala k príbehom tie isté komentáre a stále som sa pri jeho odpovediach tvárila prekvapene, akoby som ich bola počula prvýkrát. Nebola to hra, bolo to prirodzené. Obom sa nám zakaždým zdalo, že  príbeh je nový akoby čerstvo prežitý.

V taxíku sme prehodnotili rodinný život mojej rodiny, povedali si najčerstvejšie vtipné príhody a celým týmto rozprávaním zakrývali vzrušenie z nášho stretnutia a nedočkavosť tiel, ktoré si už chceli tiež všetko vyrozprávať.

Malý balkónik hotelovej izby bol orientovaný smerom na Eiffelovu vežu. Po tom, ako si naše telá všetko vyrozprávali, som si cez okno obzerala mihotanie farebných gumákov, sivých kabátov a  priesvitných dáždnikov. Prižmúrila som jedno oko a vzala som si Eiffelovku do ruky. Pánovi v dlhom tmavom kabáte som na chrbát prilepila žltý list, pani s troma malými deťmi som ukradla bagetu, potiahla som si z harmonikárovej cigarety a  vodou z kaluže som na zarosené okno prstom napísala randez-vous, Paris. Bohatá slovná zásoba ešte z čias stredoškolských hodín francúžtiny.

Nemali sme na seba veľa času. Môj výletný Paríž sa krížil s jeho pracovným Parížom a pár hodín strávených spolu sme si neužívali ako turisti, ale ako Parížania, vychutnávaním si všetkých ponúkaných slastí. Keď sme však spolu neboli, boli sme turistka v žltej baretke a pán v sivom obleku.

Prvé dni som sa sama prechádzala ulicami Paríža a tešila sa, kedy ma zo sychravých ulíc vytiahne čas, ktorý hlásil, že z turistky sa stáva Parížanka. Nasadila som si baretku a šli sme do kaviarne. Malá útulná kaviareň, na rohu ulice, päť minút od nášho hotela. Na starých popraskaných stenách viseli rôznofarebné obrazy, stoly boli staré drevené, každý inej veľkosti. Oproti vchodovým dverám bol deravý žltý gauč a vedľa neho stála polica plná kníh. V strede kaviarne rástol živý strom, na ktorom boli zavesené prázdne fľaše od vína. Drevený luster jemne osvetľoval celú miestnosť a z gramofónu sa ozýval hlas Edit Piaf. Čas ako stvorený na nežnôstky.

N: „Vyzeráš ako fialka.“

J: „Prečo práve fialka? Prečo nemôžem byť vlčí mak?“

N: „Neviem, pripomínaš mi fialku. Prečo by si chcela byť vlčí mak?“

J: „Hm…lebo je to pravý nespútaný kvet a úplne ma vystihuje. A je môj obľúbený. Na narodeniny by som raz chcela dostať kyticu plnú lúčnych kvetov, ale…v zime také nerastú.“

N: „Dám Ti také poslať z divokej časti sveta.“

J: „Hmmm, čakala som, že mi taká kytica príde tento rok, ale dodnes nič neprišlo.“

N: „Vidíš…idiot.“

J: „No jasné, idiot. Mal ich priniesť mne a on ich daroval svojej žene, ja som to tušila.“ (Vedela som, že moju narážku nepochopí, no bola som zvyknutá sa sústavné vysvetľovanie svojich myšlienkových pochodov.)

N: „Čo?“

J: „No ten poštár, ktorý mi tu kyticu mal priniesť ju po ceste ku mne daroval svojej žene a preto som ju ja nikdy nevidela.“

N: „Aha. No ja som myslel toho idiota, ako…seba.“

J: „Ah, kde nájdeš ešte jednu takú ženu, ktorá sama vymyslí príbeh ako tvoje ospravedlnenie.“

N: „Asi naozaj nikde.“

Nikdy nebol v lichotení a prejavovaní nežností doma. City nevedel dávať najavo a veľakrát som mala pocit, že je to len krabica, ktorá prijíma z okolia signály, no nevie na nich reagovať, vie ich len uchovať. Miestami to vo mne vyvolávalo hnev, chcela som sa mu za to pomstiť, chcela som hrať tvrdú a silnú ženu, pre ktorú „krabica informácií“ neznamená viac ako krabica baraciek. Neskôr som však pocítila silnú túžbu, túto „krabicu“ chrániť, trpezlivo prezrieť každú jednu linku zvnútra a oslobodiť ju od špagáta, ktorý ju zväzoval. Môžem s istotou povedať, že sa mi to veľmi nedarilo. Napriek tomu som však nepociťovala hnev, ale naopak, túžbu milovať.

Šoférujem svoj červený Volkswagen chrobák, na sebe mám kvetované šaty a vpredu so mnou sedí môj dalmatín. Od parížskeho randenia prešlo desať rokov. Nepodarilo sa mi tvoju krabicu uchrániť, ani ju poriadne rozbaliť, ani si ju len takú neotvorenú nosiť so sebou kamkoľvek som chcela. Zmizla. Zmizol aj tvoj oblek, aj tvoj nedokonalo dokonalý chrup a na chvíľu aj moje ružové silonky a žltá baretka. Predo mnou sa rozprestiera pole plné divého maku. Pozriem smerom ku oblohe a cez mraky presvitajú lúče slnka. Usmievam sa a do neba Ti kričím jedno veľké „ďakujem“. Poštár mi práve doručil tú obrovskú kyticu lúčnych kvetov od Teba.