Moja malá divožienka

Sedím nad otvoreným listom a premýšľam, čo doňho napísať, aby to vyznelo tak, ako to cítim. Zrazu sa mi to zdá ťažké, lebo strácam hranicu medzi tým, čo je ona a čo som ja. Kedy vlastne píšem výhradne o NEJ a kedy už aj o SEBE. Budem vôbec vedieť niekedy hovoriť o nej, bez seba? Budem vôbec niekedy vedieť hovoriť o sebe, bez nej?

15.04.2019 sa mi obohatil život. Keď som ležala na operačnom stole, vlastne som ani netušila, čo sa to odohralo. Čo to celé bude. Nebála som sa, že sa nebudem vedieť o dieťa postarať, nebála som sa, že budem zlou matkou, nebála som sa ničoho, ale nezaplavovali ma ani prudké vlny materskej lásky. Ale ono to prišlo. Dnes, keď pozerám na biedne otrhané listy izbovej Difenbachie, na ohnuté stonky izbového Zamiokulkasu, na pastelkové čiarky na stene, dnes mi je jasné, že som materskou láskou zaplavená a nechcem sa ani zachraňovať žiadnym plávacím kolesom. To únašanie je veľmi príjemné. Premýšľam nad tým, aké je moje dieťa. Aká som ja. A neviem si na to odpovedať, lebo by som sa na to musela pozerať zvonku, ako niekto tretí a tak to opíšem veľmi v skratke.

Je utorok, 13.04.2021

Moje dieťa ráno o 6:02 otvorí oči, smeje sa a stále opakuje: „Mamkaaa, mamkaaa, ty mamka jeden.“ Otvorím oči a obidve sa smejeme. Leila hovorí, že chce balónik, ale vzápätí ju pochytí plač nespokojnosti, lebo balónik nie je nafúknutý podľa jej predstáv. Ťahá svoje dva páperové „mankušiky“, ktoré boli kedysi jej perinkami. Pije mlieko z fľašky, mojká si mankušik a potom vyskočí z postele. „Sceš na bakony?“ Je osem, vonku prší, fúka, Leila si sama oblieka vetrovku a čiapku, ale spodné prádlo rázne odmieta: „Nesceš, gaťurky nádherný.“ Na nohách má trištvrťové nohavice, gumáky a vôbec jej nevadí, že s ňou na balkóne musí stále mrznúť aspoň jeden dospelý. Raňajkuje pri hudbe dažďa a návrh na návrat do tepla, odmietne veľmi ráznym krikom. Po vstupe do obývačky sa rozhodne pre kyprenie pôdy. Hlina z kvetu je všade. „To nevadí mamkaaa.“ Nasleduje prelievanie vody z vedra do vedra. Keď je už kúpeľňa dostatočne mokrá, vezme vedro vody, vyleje ho priamo do stredu izby a sama seba sa opýta: „Pepičku, ta ty co? No čo si őbila??”

Obliekame sa teda a ideme vonku. Leje, fúka, sneží, ale moja dcéra sa bicykluje. Sme jediné, ktoré sa v tomto príjemnom počasí prechádzajú. Moje dieťa sa snaží umiestniť bicykel na preliezku, ale neúspech ju privádza k ďalšiemu stavu hnevu. Keď sme už v bráne, Leila sa chystá na útek, vonku do dažďa, no zastaví ju teta suseda a zatvorí bránu. Leila kráča ku mne, jej ústa sa v kútikoch ohýbajú nadol. „To nevadí, to nevadí.“ A keď sa mi dostane do náruče spustí strašný rev. Suseda je z celej príhody prekvapená a ja ju upokojujem, že to nevadí, že moje dieťa nemá rado, ak niekto zasiahne do jej smerovania. Na ospravedlnenie zmarenia plánov dostáva Leila do ruky leták z potravín a trochu sa upokojí. Číta. Domov prichádzame vyčerpané, zablatené a mokré. Na pomoc musia nastúpiť „mankušik a dudka“ a Leila zaspáva.

Poobede sme pozvané na návštevu, kde mojej dcérke padne do oka hrací domček. Vchádza dverami a von vylieza oknom. Keď sa k nej priblíži jej kamarátka, vkročenie do svojho priestoru ohradzuje ráznym „Nieee, nieee!!!“ Berie do ruky farbičky a túži byt vyzdobiť svojimi nástennými kreáciami, no potom zbadá čaj a chce ho prelivať z pohára do pohára. Keď na ňu príde chvíľa zbližovania sa, objíma svoju kamarátku, a hovorí, že ju ľúbi. Pri odchode z návštevy stihne rozobrať hračky do piesku, hádže smerom ku schodom psovu loptičku, kým ju vezmem, odhodí druhú, kým ju vezmem, Leila uteká na schody sama. Na nohe mám jednu topánku a utekám za ňou.

Odchádzame a keď sme už na chodníku, spomeniem si, že som si hore zabudla tašku. Zvoním a kým dopovedám vetu, Leila sa rozbehne dole kopcom. Slová mi zavisnú vo vzduchu, utekám za ňou. Cestou domov leje a dážď sa začína miešať so snehom. Moje dieťa spadne dvakrát do blata, prebehne cez všetky mláky a vyberie sa zbierať do kríkov „bobulky“. Keď konečne otvoríme dvere do bytu, jej prvá veta je: „Sceš na bakony?“ Tomuto prianiu už nevyhovieme a tak si sadne do skrine a o chvíľu z nej celá natešená vybehne von. „Ty si piškala, ánooo????“ Tepláky jej zdobí teplá škvrna moču. Nechcem kaziť jej nadšenie, ale predsa sa jej opýtam. Prečo si sa popišala? „To nevadí mama.“…

Prajem Ti, Leiluš, aby si vždy bola taká zdravá, svojská, slobodná, spokojná a šťastná sama so sebou, ako si teraz a aby si dávala svoje silné emócie najavo. Je jedno, či vrieskaš preto, lebo sa Ti medzi prsty dostal vlas, alebo preto, že Ti na hlave rastie bozuľa. Prejavuj sa.

Prajem si, aby som mala vždy dosť síl viesť Ťa k tomu, aby si bola taká zdravá, svojská, slobodná, spokojná a šťastná sama so sebou, ako si teraz. A to ostatné…to naozaj nevadí.