Päť dní týždňa a životné rozhodnuia

Kategórie: Príbehy zo strechy

Pondelok: P, ako pondelok. P, ako podprsenka. P, ako poistenie. P, ako pani prsnatá. Stáli sme tam pod slivkou v horúcom letnom dni. Môj svokor, mal na sebe, tradične, dlhé rifle a pulóver, aby nedostal prievan, ja som sa odvážila na domáce kraťasy a na prsia som si dala žlté plavkové trojuholníky. Viedli sme takto v tieni vcelku vážnu debatu na tému zdravotné poistenie, keď tu zrazu chúďa elastická šnúrka, nevydržala nápor a vystrelila rovno dopredu a obnažila moje vnady. Toto vôbec nebolo po prvýkrát, čo sa nebesia rozhodli, že má môj svokor právo vidieť, čím v noci tíšim fňukanie jeho vnučky. Splašene som tú roztopašnú šnúrku naháňala, ale nedokázala som ju chytiť, prsia mi skákali sem a tam a ja som zvažovala, či okrem zdravotnej poistky, neuzavriem aj nejakú protitrapasovú.

Utorok: Boli sme na prechádzke, ale nevzali sme si kľúče od brány. Keď sme sa vrátili, bola zavretá a síce, som ešte v piatom mesiaci dokázala bránu preliezť, s Leilou na rukách som na to nenašla dosť odvahy. Vsadila som teda na dobré susedské vzťahy (my máme totiž s dvoma susedmi malé drevené vrátka v plote a tak sa u nich môžeme zjaviť bez slova, kdy chceme a oni u nás tiež) a otvorila som hlavnú bránu suseda, čo podniká s ošípanými. V tom momente sa na mňa vyrútili jeho traja psi a zaznamenali si ma kusnutím do nohy na zoznam nevítaných hostí.

Streda: Uvažovala som, čo s mojim profesným životom. Ja by som popravde na to až tak nemyslela, lebo sa teším a užívam si každú chvíľu materskej a netrápi ma, čo bude o pol roka, ale okolie sa pýta, tak som sa potom pýtala ja seba. A kdesi som aj čítala, že ženy na materskej prehodnocujú a premýšľajú a práve v tomto bode ich pracovne osvieti a začnú svoju životnú kariéru. Napadlo mi, že by som mohla robiť dojku, alebo, by som mohla pripravovať v nejakom penzióne raňajky. Potom som si ale povedala, že múdre knihy píšu, že deti sú naše zrkadlo a tak som sledovala jeden celý deň svoju dcéru, aby som z jej správania vyčítala odkaz, kde je môj profesný zázrak ukrytý. Z mojich celodenných poznámok mi vyšlo nasledovné:

– mohla by som pracovať v kvetinárstve a hádzať sa profesionálne o zem vždy, keď mi šéfka nedovolí udupať v kvetináči práve vyrašenú Mimosu pudicu

– mohla by som chodiť do dvorov a vylievať všetkým psom vodu z misky

– mohly by som vyhadzovať veci zo skrine

– mohla by som rozbehnúť kariéru upratovačky a behať natešená s metlou po dome

– mohla by som pracovať v drogérii Teta, vyberať všetky hygienické vložky z vrecúška a roznášať ich po predajni

– mohla by som si otvoriť zelovoc a kvetinárstvo

– mohla by som sa stať herečkou a za každé „nie“, by som sa žalostne rozplakala

Štvrtok: Môj synovec oslavoval narodeniny, tak sme mu zašli s Leilou zablahoželať. Celý deň mi bolo akosi zvláštne, asi to kusnutie. Obliekla som si šaty a Ďuro na mňa vyčítavo pozrel, že nemám podprsenku.

Päť dní týždňa a životné rozhodnuia

Vysvetlila som mu, že prsné svaly si trénujem práve takto a nerobím ich lenivými nosením podpery. Vysvetlenie mu postačovalo. Hlava sa mi krútila a keď som došla, poprosila som o pohár vody, ale už som ho nevedela dvihnúť k perám. Aké zvláštne bolo zrazu ležať bez sily na posteli a nedokázať vstať a objať vlastné dieťa. Presviedčala som rodinu, že som len unavená a nepotrebujem lekársku pomoc, ale aj tak zavolali sanitku a ja som po trojhodinovom čakaní sedela na sedadle, na prste mi pípal nejaký štipec a zase som odhaľovala svoje prsia. Ale teraz ich videla len lekárka, ktorej som chcela vyrozorávať svoj príbeh pôrodu, ale zdalo sa, že jej to dnes už chcelo vyrozprávať asi 200 pacientov predo mnou. Po prvých troch vetách som zmĺkla. Chápala som ju. Podpísala som papier, že odmietam hospitalizáciu a môj manžel nervózne búšil do plafónu malého Pola, ktorý nám padol na hlavu. Bál sa, že v noci umriem na mŕtvicu a on ostane sám s malým batoľaťom.

Piatok: Povedala som si, že budem vyrábať. Milujem ručné práce, náušnicovanie, strihanie, pletenie, háčkovanie…asi všetko. Keď raz lepím, mám chuť zalepiť úplne všetko a behám splašene s tavnou pišoľou po dome, aby som našla, čo i len náznak niečoho visiaceho, čo treba zalepiť. Keď robím náušnice, všetko chcem deliť, štikať, háčikovať, keď pletiem, pletiem v jednom kuse. A tak som sa vybrala do kreatívneho obchodu, kde som svojmu manželovi povedala, aby ma počkal vonku, že sa vrátim do 10 minút. V obchode som sa nevedela skoncentrovať. Zase tá moja vyrábacia obsesia. Vlny? Vlny, jasné, idem pliesť. Korále? Korále! Potrebujem veľa koráliek. Farby? Vždy som chcela maľovať! Keď som, o hodinu, prišla, Ďuro, zotročený otcovstvom, sedel spotený na obruvníku, v náručí spiace dieťa. Chcela som mu dať jeden lei na chleba, tak mi ho prišlo ľúto. Doma som sa ponorila do vyrábania a celé hodiny som tvorila.

Ďuro sa ma raz opýtal, či rada kreslím. Ja som povedala, že kresliť neviem. „Ale ja som sa nepýtal, či vieš kresliť, ale či kreslíš rada.“ A je to tak, robme, čo môžeme, keď môžeme. Robme, čo máme radi, keď a kedy môžeme.

PS1: Vznikli aj kúsky, poznačené mojím pondelkovým erotickým zážitkom. (ale nebojte sa, to tak vyzerajú len zo zadnej strany)

PS2: Láska mojej dcérky k rozvážaniu hygienických vložiek po dvore sa prejavila aj tak, že sa mi jedna nalepila na zadok a ja som takto, nič netušiaca, šla do potravín kúpiť nanuk.

a a