Píšem Ti list

Milá Júlia,

rozhodla som sa Ti napísať, pretože Ťa už nejaký čas pozorujem. Nie je to list o tom aká si úžasná, aká si obetavá. Je len o tom, aká si bežná a zároveň výnimočná. Je o láske. K sebe a ku tomu, čo okolo seba máš a robíš.

Ráno vstaneš, aj keď si veľa nenaspala lebo si mala dieťa nalepené na sebe, či už na prsníku, alebo proste muselo ležať len tak vedľa Teba. Oblečieš dieťa, seba, vyberieš zopár hračiek a kým sa hrá, Ty urobíš zopár cvikov na ploché brucho. Viem, že sa teraz strašne smeješ z toho „ploché brucho“ a viem, že tvoje cviky majú ďaleko od tých dokonalých telocvičňových. Potom chystáš raňajky, na pravom boku máš posadené dieťa. Fňuká, lebo chce otvárať dvierka na skrinke. Raňajkujete. Po podlahe lietajú kúsky chleba. Zbieraš chlebových vojačikov, vyťahuješ vysávač a s dieťaťom posadeným na boku vysávaš a cítiš, ako Ti silnie biceps aj triceps ak kvadroceps, aj všetokceps. Potom ideš variť obed. Šúpeš zeleninu a na pravom boku máš posadené dieťa. Chceš si ho prehodiť na ľavý bok, ale ten je nejak menej vysunutý či čo a dieťa sa na ňom nedrží až tak dobre. Prekladáš späť na pravú stranu. Krájaš zeleninu, spievaš rumunskú skladbu o tom, ako 3 malé mačičky stratili ponožky. Vyťahuješ zápalky a dieťa začne silno vrieskať, pretože zápalky sú jej životná mantra. Podáš jej krabičku so slovami, že ju môže držať, ale nesmie ju dávať do úst. Veríš jej, veríš sebe a situácii. O dve sekundy je krabička v malých ústach. Berieš zápalkovú škatuľku a bubienky Ti dráždi vreskot malého zápalkofila. Kým sa varí polievka, ideš do záhrady a kocháš sa v kráse rána, zvukoch dedinského života a v centimetrových výhonkoch zeleniny. Polievaš. Dieťa máš zavesené na pravom boku. Potom spolu utekáte za loptou, hladkáte psov, tlačíte spolu autíčko, chodíš po dvore a tlačíš pred sebou ružovú trojkolku. Polievka sa dovarila, berieš dieťa, psa a ideš na prechádzku. Obdivujete krásy okolia, sledujete ovce, kozy, psov, hory a zatiahnutú oblohu za Sf. Gheorghe. Keď prídete domov, dáš psovi čistú vodu, šúpeš jablko, dieťa máš zavesené na pravom boku. Je 10:30 a vyťahuješ svoj poobednouspávací prsník. Keď dieťa zaspí, rýchlo vstávaš, aby si mohla porobiť v dome všetko, čo treba, zaspávaš tiež. Spíte takto spolu každé doobedie. Keď vstanete, zohrievaš obed a opakuje sa scénka so zápalkami a kuchynskými skrinkami. Obedujete. 5 lyžičiek dieťa, jedna Ty. Vonku je veľmi horúco a tak sa rozhodneš, že ostanete ešte chvíľku dnu. Dáš dieťaťu hračky aj nehračky a Ty sadáš k šijaciemu stroju. Celkom Ti to už ide. Šiješ, dieťa po Tebe lezie, potom otvára dvierka na peci a čiernymi rúčkami ocape všetko, čo môže. Smeješ sa. Pýta si „cici“ a ocape aj Teba. Ľúbiš to. Poobede idete vonku. Perieš, vešiaš prádlo, zbieraš prádlo, skladáš prádlo, žehliš prádlo. Tvoje dieťa behá bosé po záhrade, lozí po 4, trhá púpavy a cíti sa slobodne. Nezasahuješ, nechávaš ju skúmať a rásť. Pred večerou beriete psa a idete na ďalšiu prechádzku. Zase obdivujete všetku tú nádheru dookola a Ty sa rozprávaš sama so sebou. O tom, čo budeš písať, o tom, ako by si mohla lepšie matkovať, o tom, aký je život zvláštny. Keď prídete domov, dáš psovi čistú vodu, povysávaš a pozmývaš kúpeľňu, nanosíš trochu dreva na teplú vodu, zapáliš oheň, vypočuješ si scénu kvôli zápalkovej škatuľke, natieraš chlieb maslom, krájaš paradajku a zelenú cibuľku. Kŕmiš dieťa a seba a spolu sa smejete. Keď chce vyliezť zo stoličky, berieš si ju do náruče a podávaš jej fľašu s vodou. Robí do nej bubliny a smeje sa. Má celé zamokrené šaty, za ušami má hlinu a Ty ju strašne ľúbiš. Pošepkáš jej do ucha, že ju od samej lásky musíš zjesť. Vonia maslom, jahodami a keksíkmi. Voda sa zohriala, umývaš riad, dieťa necháš voľne loziť. Najprv štyrikrát ujde vonku za psom, potom rozsype piliny po celej kúpeľni a nakoniec si zvolí zábavu v rozšúchavaní čierneho pepru po kuchyni. Montessori aktivity bez prípravy v praxi. Vyťahuješ vysávač, dieťa si zavesíš na pravý bok. Idete sa sprchovať. Spoločne. V jednej ruke držíš malé biele telíčko, druhou rukou si šampónuješ vlasy, druhou rukou sa utieraš, druhou rukou si obliekaš župan, druhou rukou berieš cumeľ, druhou rukou upratuješ hračky. Prebaľuješ, obliekaš, cickuješ, spievaš uspávanky. Keď dieťa zaspí, rýchlo vstávaš, aby si stihla všetko…Oddychuješ.

Viem, že sa niekedy chceš sťažovať, ako musíš takmer všetko robiť jednou rukou a sama, ako nemáš čas vyžehliť si svoje začínajce vrásky, ako robíš tých 50 drobných vecí, ktoré nikto nevidí, no vždy Ťa potom prepadne také čosi neviditeľné a zvláštne, čo sa hlási o slovo a to je tá radosť. A Tebe dojde, že si vlastne šťastná, že to všetko robíš jednou rukou lebo v tej druhej máš čo držať. A že si šťastná, že si vieš doobedu pospať a naučila si sa nebehať po dome a rýchlo – rýchlo robiť to a ono. Ešte sa máš čo učiť milá Júlia, ale si na celkom dobrej ceste. Ľúb, oddychuj, smej sa, jedz, teš sa, neponáhľaj sa.

Tvoja pozorovateľka, tvoja vďačná Júlia.