Porozchodové blues

„Vieš, ono je to také…ja sám neviem, neviem, čo sa so mnou deje. Som inde ako predtým, začal som nový život. Darí sa mi a som šťastný…a, vadí mi na Tebe toľko vecí, časom ich pravdepodobne bude ešte viac..je to celé chaos, zmätok, také…brum – trum…ideme opačnými smermi…“

V takýchto prípadoch sa asi začne hystericky plakať, pýtať sa „prečo“, nadávať…muži však majú radšej historky ako hysterky a preto tú našu zakončujem elegantným: „rozumiem.“

Mama (56): „ Podľa mňa drogoval, videla som mu to na očiach.“

Sestra (34): „Určite Ťa podviedol a nevedel sa s tým vyrovnať, tak to vyriešil ako slaboch, rozchodom.“

Sestra (31): „Muselo sa mu stať niečo vážne. Neumrela mu mama?“

Sestrina dcéra (11): „Prečo Ťa nechal?“

Sestrin syn (9): „Bože, ja by som nikdy nechcel byť ako Ty, stále Ťa niekto nechá.“

Sestrina dcéra (2): „Budeš mať bábätko.“

Krstná mama (56): „Skrachoval a nechcel pred Tebou vyzerať ako neschopný muž. Určite je do Teba veľmi zaľúbený.“

Kamarátka (33): „Bol to len klasický skrat. Muži také mávajú. Za chvíľu si uvedomí čo stratil, strašne to oľutuje a zavolá.“

Maľujem. Maľujem črepník. Cítim sa … príšerne. Do farby sa čoraz intenzívnejšie primiešavajú kvapky mojich sĺz a iných výlučkov sprevádzajúcich plakanie.

V sne som videla jeho byt, jeho spálňu a veľkú čiernu machuľu. Machuľa chodila za mnou všade, kam som sa v tom byte pohla. Nakoniec si na mňa sadla, tlačila ma na hrudi, nevládala som dýchať…za svet si neviem spomenúť, kde dostať zmizíky na takéto machule!

Machuľa zmizla. Cítim sa ľahučká ako pierko. Mám chuť podnikať, písať, čítať, vyštudovať ďalšie tri univerzity, ísť darovať krv, zachrániť všetky túlavé mačky, spievam, cvičím…

…zisťujem kontakt na najlepšiu veštkyňu v meste.

Veštkyni nevolám, cítim sa skvele. Som múdra a pekná.

V noci som bola uňho v spálni. Čakala som ho, tajne, úplne nahá, v bruchu som mala kŕče. Začula som štrngať kľúče. Vošiel dnu, zbadal ma a veľmi sa rozčúlil. Vzal zbraň a strelil si do krku. Potom zbraň namieril na mňa a vypálil do mňa asi 20 rán. Zopakoval to trikrát a ja som celú streľbu statočne stála a trpela. Určite som si to zaslúžila.

Celá deravá, ráno v snári hľadám odpoveď na môj sen.

Pištoľ – tvoj smer je správny, čaká Ťa skvelá budúcnosť. Všetko sa vyrieši. (Som spokojná, bol to dobrý sen.)

Byť zastrelený – smútok z neopätovanej lásky. (Nie som spokojná, bol to strašný sen.)

Opuchnuté oči rodine vysvetľujem ako alergiu na sny. Už druhú noc a druhý deň spotrebúvavam nadmerné množstvo hygienických vreckoviek.

V obchode sa mi prihovorí predavačka, rozzúrim sa a vzápätí sa rozľútostím. Plačem a neviem sa zastaviť. Predavačka však nepovedala nič, čo by ma malo takto rozľútostiť. Vlastne…áno…„Ako Vám môžem pomôcť?“

Vidím ho. Malý obrázok a pri tom obrázku malá, zelená gulička – je online. Srdce mi búši ako rozcválaný kôň, trasú sa mi ruky, no napokon vezmem odvahu, chytím do ruky myš, nastavím kurzor na jeho foku…Šípka sa zmení na ruku a ja ňou hýbem hore a dole. Elektronicky ho hladkám…nereaguje.

Neozval sa.

Neozval sa.

Neozval sa.

.

.

125. deň – Prehodnocujem.

Nehodili sme sa k sebe.

Bol tak smiešny, keď sa snažil tancovať salsu, keď si namiesto gréckeho vína Retsina v reštaurácii opýtal Tserinu, nemal zmysle pre humor, hral sa na dôležitého, hlasno mu zvonil mobil…

Na čo si asi tak spomenul on?

Ako som si pripálila nohu o výfuk, ako som krájala cibuľu v slnečných okuliaroch, ako som mala oblečený príliš tesný overal, ktorý mi šteklil celý večer prirodzenie tak intenzívne, že pre mňa bolo ťažké sústrediť sa na čokoľvek iné…

Nedrogoval.

Nepodviedol ma.

Neumrela mu mama.

Neviem, prečo ma nechal.

Nebudem mať bábäko.

Neskrachoval.

Nebol to skrat.

Neozval sa o tri dni, ani o 23 dní. A o 364 dní, keď som to už ani nečakala, sa neozval tiež.

Na nohách mám lodičky,

v taške nosím rúž,

a v ušiach mi hrá moje,

…porozchodové blues.