Rok 2021

Milí čitatelia,
dovoľte, aby som vyjadrila zopár nezorganizovaných slov: chaos, rok 2020, dieťa, článok, stres, radosť, program…mohla by som pokračovať, ale toto pre tentokrát už asi stačí. Moje články sú vždy spočiatku jeden veľký chaos. Napadne mi jedna myšlienka, ďalšia, ďalšia, ktorá s tými predošlými vôbec nesúvisí, ale pchá sa do tejto sféry a tak si vravím, že tu zrejme má mať miesto. Niekedy sa mi tieto myšlienky pekne postupne v hlave usídľujú, usádzajú a ja ich potom už len úhľadne dávam na papier, niekedy otvorím čistý list a píšem v chaose a triedim a píšem, ako príde, ale neškrtám a nesedím nad tým hodiny. Dnes píšem takto, z východzieho bodu chaos. Mám v hlave veľa poprepletaných myšlienok a sama som zvedavá, čo z toho nakoniec bude.
*****************
Ja si veľmi rada dávam záväzky, alebo malé body, ktoré chcem cez deň spraviť. V roku 2020 som chcela spraviť 12 dobrých skutkov, nie preto, aby som si pohladila dušu a pozrela sa na seba do zrkadla s tým, aká som ja milá a dobrá osoba. Jednoducho som to tak cítila, ale 12 sa mi ich teda nepodarilo. (A možno aj áno, ale nie takých, aké som si vysnívala ja.)
*****************
Ležím večer v posteli a v mysli sa mi vynoria spomienky na august 2018. Ako som cítila, čo sa najbližšie stane, ale nechcela som si to pripustiť. Ako sa mi potvrdilo, čo sa stalo a ako som to nevedela prijať. Aká som bola dokonale zmätená a predsa som presne vedela, čo chcem. Ako som tvrdila, že sa tehotenstvu neteším a keď som videla na spodnej bielizni kvapky krvi, tak som to malé stvorenie prosila, aby vydržalo, aby bolo silné. Ako som revala, že čo mi to to moje telo spravilo a keď som vyšla na ulicu, cítila som sa oslnená tisícimi lúčmi akejsi inakosti, pohladkala som si vtedy brucho. Pozerám teraz na svoje dieťa, ktoré je jemné, nežné, ale má tak silný pohľad, že sa o ňu nemôžem báť. Tie oči mi hovoria, že jej duša je pevná, pokojná a hlboká. A je aj hravá a keď ideme na prechádzku s malým ťahacím autíčkom a to sa v snehových podmienkach vždy prevráti, doprevádza to nespočetnými hysterickými výbuchmi. Moje dieťa je sloboda. Hneď na začiatku som mala jej „udržanie“ podporiť chemickými čípkami a liekmi. Povedala som jej, nech sa rozhodne sama a ja som jej podala pomocnú ruku v tom, že som pár dní len ležala a čítala a jedla. Keď ideme vonku, rada si chodí po svojom smere, keď sa hrá, nerada ju vyrušujem, keď má chaos vo svojich pocitoch, snažím sa k nej čupnúť a byť jej nablízku. A či som taká dokonalá, že nie som nikdy unavená a stále mám dosť trpezlivosti na nervové výbuchy, keď sa veterná vrtuľka netočí, tak ako si predstavuje? Nie, vôbec nie. Aj ja niekedy poviem: „Leila, už prestaň, stačí.“ Ale za „výchovné“ nie som. Či by sa mi niekedy uľavilo, keby som jej capla na zadok? Áno, na ten daný moment by som odovzdala svoju nahromadenú energiu do svojej dlane a tá by ju preniesla na ten malý zadok a to dieťa by bolo prekvapené, že matka, ktorá je mu oporou ho takto nepríjemne prekvapila. Raz som vzala po kúpaní konček uteráka a tak trochu zo srandy a tak trochu z celodenného materského zúfalstva som jej chcela dať jemnú po zadku, ale chytila som pridlhý kus a uterák vyletel silenjšie, ako som predpokladala. Obe sme sa strašne zarazili a ja som sa jej ospravedlnila. A teraz už viem, že moja veta: „Nie som za žiadnu výchovnú.“, ma pri výchove naozaj istým spôsobom definuje.
**********
Stres je strašný. Som v strese. Nič nestíham. Stres je zabijak. Ja som taká vystresovaná. Poviem vám moje pracovné tajomstvo, že ja si fakt neviem nájsť „miesto“ na trhu práce. O jedno miesto som prišla, lebo som neprejavila dosť stresu. V ďalších dvoch som mala zase sťažnosti presne preto, že som neprejavila dost stresu. Pamätám si, ako som sedela v lietadle a pilot mi oznámil, že budeme meškať 40 minút. Odpovedala som: „Dobre.“ a bolo to považované za nevhodé správanie. Keď som sa opýtala, čo mám konkrétne robiť v tejto situácii, či mám každého jedného pasažiera odniesť na chrbte klusom alebo cvalom do cieľovej destinácie, tak to moje nevhodné správanie ešte viac podčiarklo. Stres je potrebný. Stresovať treba. Moje dieťa vraj nevediem správne, keď nie je zvyknutá na krik a stresové situácie.
**********
Veľmi často teraz počúvam dookola, slovo „program“. Ale nie na STV, ale že máme v hlave staré programy a viníme z toho rodičov a gúľame očami. A toľko do seba hľadíme a preprogramovávame (toto napísať mi trošku trvalo) sa, že sme ešte viac zmätení a programujeme sa do nového programu: „nebyť v žiadnom programe“. Potom sa všetci takto zmätení stretneme a navzájom sa „zrkadlíme“ a pýtame sa, čo nám to vlastne chce okolie povedať? A prídeme si strašne spirituálni a naladení na vyššiu úroveň a zabúdame vlastne žiť každý deň, jednoducho a v pokoji. Lebo pokoj nie je to, že si poviem, že som v pokoji, ale vnútri bojujem s programami rodičov a študujem z kúta každú izbovú difenbachiu, že čo mi naznačuje.
************
Prečo píšem tieto zmätočné riadky?
Včerom som pocítila poobede veľmi zvláštny pokoj, také čosi, že všetko bude v poriadku. Pozrela som si fotky z Rumunska a došlo mi, aký tam mám krásny život. Pozrela som na svojich rodičov a došlo mi, aký mám krásny život aj tu. Aké to je šťastie. Obrovské. Pozrela som do zrkadla a tá postava z roku 2004 je už dávno minulosťou, no a čo? Ja sa cítim stále krásna. Došlo mi, že ženy v tom rumunskom dvore, kde bývam neboli nikdy šťastné. Zvláštne, ale tiež ma to kamsi posunulo. A večer som potom zapla jedno vysielanie, ktoré zvyknem počúvať a dopočula som sa, že včera bol skutočný vstup do nového roka.
A či už tomu veríte, alebo nie, prajem vám, aby ste sa nestresovali, aby ste si dokázali načúvať, sami sebe, nie gúglu, alebo okoliu, aby ste nechali svoje deti a seba slobodné, ako sa len dá. Nie, sloboda nie je divá nevychovaná zver, to je vlčí mak. Prajem vám, aby ste si splnili tie malé bodky, čo cítite, že je čas ich zrealizovať a aby ste odložili tie, na ktoré ešte čas nedozrel. Prajem vám, aby ste naozaj odložili mobil, nemusíte svietiť celý deň na zeleno, aby ste sa pozerali ľuďom do očí, keď sa s nimi rozprávate, nie do obrazovky. Prajem vám, aby našli silu ospravedlniť sa svojim deťom, keď vybuchnete, nie ste viac, ako oni, len preto, že ste už „veľkí“, a kľudne vybuchnite, ale radšej do boxovacieho mechu. Prajem vám, aby ste prijali vašich blízkych s láskou takých, akí sú, bez programov. Prajem vám, aby ste našli radosť v chaose, ktorý cítite a dovolili si nájsť postupne cestu von a keď príde ďalší, tak postupujte tak isto…a prajem to všetko aj sebe.
Všetko, čo má byť, nech bude, 2021.