Rok splnených želaní

Kráčam vianočným Brašovom a mám taký zvláštny pocit. Aj že tu patrím, aj že tu patrím len tak trochu, aj že tu už nepatrím.

Zájdem do pôrodnice, idem odovzdať háčkované chobotnice, ktoré pomáhajú predčasne narodeným deťom navodiť pocit bezpečia maminho brucha. Už je to tu, vchádzam dnu a začína ma chytať stav dojatia. Tu prišlo na svet moje dieťatko. Čierne vlásky, vyčerpaná matka, osobité príbehy spolurodičiek – magický, nezabudnuteľný čas. Vrátnik ma posiela na urgent, mám chobotnice odovzdať tam. Vojdem dnu a všetko je inak. Budova je prerobená, ja nemám pod prsiami loptu a Brašov teraz nie je mojím domovom. Vychádza sestrička a pýta sa každého, kto sa objavil ako nový, aký má problém. Podíte  s papierom, kam vypisuje údaje aj ku mne.

„Čo Vás trápi?“ Pýta sa ma.

„Ja som priniesla chobotnice pre novorodencov.“

Trošku sa prekvapí. „Pani, neviem, ako Vám môžem pomôcť.“

„Ale ja som priniesla chobotnice pre novorodencov.“

Povie mi, aby som si sadla a zmizne. Možno v ordinácii stiahla kolegyňu za záves a pošepkala jej, že v čakárni tehotenského urgentu sedí jedna  čudná žena, ktorá má postavu  ceruzky a v tvrdí, že v taške má chobotnice pre novorodencov.

Sedím teda, usmievam sa na každého dookola a predstavujem si, že v bruchu mám Leilu, môj život je uprataný a usporiadaný, ale vtipný a čarovný zároveň. Sledujem tehotné ženy okolo mňa a predstavujem si ich príbehy.

O chvíľu vytlačia na vozíku ženu, ktorá ledva vníma okolie, brucho má ešte pomerne malé a kričia na celú chodbu, že stav je vážny, treba sa ponáhľať. Aj dnes myslím na to, či to nakoniec dopadlo dobre.

Vedľa z dverí vychádzajú čerství rodičia, ktorí si v rukách nesú malé stvorenia. Muži so značkovými autosedačkami v ruke, ženy s veľkými kyticami a papučami na nohách s obmedzenou chôdzou, mladé dievčatá so strapatými vlasmi a igelitkami v ruke, ich mami držiace bábätká. Zmes, akú si pamätám aj ja.

Zase sa objaví sestrička a opakuje, že nevie, ako by mi pomohla, že asi čakám zbytočne. Ja sa nedám a opakujem, že som priniesla chobotnice pre novorodencov. Stojíme tam, každá opakujeme svoje, až nakoniec víťazím, berie odo mňa tašku a ja odchádzam. Prechádzam sa po meste, na vianočných troch si kupujem ručne robený prsteň na malíček a pani, ktorá ho vytvorila mi praje, aby mi priniesol veľa radosti a šťastia. Uverím, že to tak bude. Potom vojdem do svojho obľúbeného obchodu s minerálmi, sviečkami, vonnými olejmi, tarotovými kartami…jednoducho, niečo tak trošku medzi nebom a zemou. Predavačka sedí za stolíkom a obeduje. Je to mladé dievča, priemerne a veku primerane znudené. Oslovím ju, že by som si chcela na krk zavesiť kameň, ktorý mi prinesie pokoj a pohodu.

„Pokoj a pohodu?“ Zopakuje riadne znudene. „Ja na tieto blbosti neverím.“

Celkom dobrý výber zamestnanca, pomyslím si, ale podobne, ako pri chobotniciach sa nedám. Stojím tam, oko mi padne na fialový kameň a už ho nespustím z očí. Predavačka zatiaľ listuje v knihe a vyhlási, že kameň ukľudňujúci je Ametyst. Výborne, presne na ten celý čas pozerám….

…Po ulici kráča žena, ťahá za sebou kufre ťažké, ako slony. Pomyslí si, kde je nejaký muž, ktorý by mi pomohol. O sekundu na to ide okolo jeden statný muž a opýta sa či nepotrebuje pomoc. Ťahá kufre až ku nej domov. Žena sa ho pýta, či vládze. Odpovie len, že si prial nejaký pohyb, tak ho má. Keď sa lúčia, žena mu povie, aby si dával pozor na to, čo si praje, lebo, ako sa zdá, želanie pri oboch zapôsobilo veľmi rýchlo.

Takže milí moji, vážte v 2025 slová, priania a činy. Nech sú ľahké, ako pierko, chutné, ako maslo, a príjemné, ako spánok v páperových paplónoch.