Sedem dní týždňa – Čarovné dni

Ešte stále neveríte, že existujú? Vidíte všade dookola strach, paniku, sivotu? Nebudem vás klamať, aj ja tomu niekedy na pár minút podľahnem, ale potom prídu tie čarovné momenty, ktoré ma prefackajú a preberú ma. Teda, skôr by som povedala, že ma poláskajú a ja viem, že je dobre. Idem na to, skúsim vám to cez slová preniesť do duše.

Pondelok: Pracovne som cestovala do Banskej Bystrice. Mala som tam zdokumentovať prednášku, ktorá trvala od 10:00 do 12:00. Hneď v Šaci, 15 minút od našej výjazdovej stanice, nastúpili do autobusu dvaja úplne spití muži. Používam slovo spití, lebo slovo opití by bolo na vyjadrenie stupňa opitosti málo. Šofér ich odmietal vziať, z čoho vzniklo v autobuse šuškanie, ale nakoniec sa predsa len rozhodol, že teda, nech s nami idú. Sadli si hneď vedľa mňa. Pach alkoholu sa miešal s pachom vyúdenej slaniny. Do pachových ornamentov sa miešali aj slovné výkriky, okej, okej, okej, ta čo do pi…a tak. Vytiahla som salámový rohlík, aby som sa čo najviac priblížila pachom, ktoré mi šteklili nos. Do Banskej Bystrice som dorazila s riadnym meškaním, začalo pršať a ja som na miesto činu dobehla, doslova, zmoknutá, spotená a! 10 minút pred koncom prednášky. Naspäť som utekala na autobus tak rýchlo, že som ešte hodinu kašľala. A viete ako bolo? Nádherne. Trochu som si v autobuse čítala, mala som krásne myšlienky, užila som si nádherné výhľady po ceste, zjedla som veľké červené lízatko a cítila som sa ako na obláčiku mäkkej spokojnosti.

Utorok: Ja pracujem aj v jednom internetovom obchode, kde predávame kapsule do kávovarov. A tu mi bolo dopriate mať taký krásny deň. Počúvajte. Písal nám jeden zákazník z Rumunska. A ja som mu odpovedala. A on zase napísal a ja som zase odpovedala. Zdalo sa mi trošku zvláštne, že prečo píše stále to isté, čo ja, ale ja som ďalej udržiavala aktívny rozhovor, až o pár hodín neskôr som si všimla, že ja som stále odpisovala sama sebe a odpovede toho pána boli niekde úplne naspodku správ…taká zradná technika! Potom volal ďalší a ja som mu miesto: „Pošleme Vám novú kapsulu.“, povedla: „Pošleme vám novú kapustu.“ A potom volal ešte jeden, ktorý nám zjedol celý rumunský kredit, ale dalo sa inak? Volal z Brašova, že tam práve renovuje budovu pôrodnice a ja mu vravím, že sa tam narodila moja dcéra a už som mala slzy dojatia na krajíčku, už som videla tie hmlisté jarné brašovské rána, už som videla tie malé milé obchodíky so suvenírmi a veľké biele písmená v kopcoch BRAŠOV a on mi z ničoho nič na konci telefonátu hovorí: „Majte sa pekne mladá pani, čakáme Vás naspäť v Brašove.“

Streda: Minule som išla autobusom a začula som, že ide revízor. Vytiahla som mobil, že ukážem mobilný mesačník (veru, takáto som moderná), ale zistila som, že mi už neplatí. Mala som pár milisekúnd na rozmyslenie, mohla som povedať pravdu, že nemám, neplatí mi už a chvíľu som sa veru viezla na tejto vlne, ale ten nepriateľský pohľad mladého muža spod  šiltovky mi hovoril, že budem veru o niekoľko eur ľahšia. Zmenila som postoj a poslala som lístkovú smsku. Mobil som hodila do tašky, s tým, že keď ku mne príde revízor, budem hľadať mobil, kým mi nepríde správa, alebo proste poviem pravdu a zaplatím pokutu. Veľmi som si ale priala zažiť možnosť, kde jednoducho lístok mám. Nič, nič a počula som, ako sa blíži hlas: „Cestovný lístok prosím.“ A ja nič, správa nesvieti. Prišli ku mne: „Cestovný lístok prosím.“ Pozrela som bez slova do prava, do ľava, nadvihla som pomaly vrchnú časť tašky a!!! Ono to v tej sekunde zasvietilo, moja spasujúca správa – cestovný lístok, platný presne od sekundy, keď sa ku mne pristavil revízor.

Štvrtok: Strihala som v záhradke brečtan a pýtam sa mojej dcérky, ktorá má skutočne veľkú záľubu v kreslení a vyfarbovaní:

„Leilinka, čo robíš?“

„Kreslím mamka.“

„Dobre anjelik, kresli.“

„Mamka, ocko, krúžok, krúžok.“

Keď som vošla dnu, nevedela som, či som sa priotrávila brečtanom, či skutočne dobre vidím, ale na stene boli rad radom nakreslené kruhy, niekoľkokrát obtiahnuté čiernou farbou vo veľkosti mojej dcéry. V strede bol nakreslený panák s klobúkom. Neviete si predstaviť moju radosť! Veď som mala pred očami obraz, ako moja dcéra kráča v nohaviciach na traky v klobúku so psami vonku a bolo v tej vízii úplne jasné, že vie krásne kresliť a fotiť. No a doteraz kreslila len slimáky, balóny a pavúky a zrazu takýto umelecký skvost! Bolo mi ľúto to zmyť a Leile tiež. Sústavne kričala: „Moje krúžky, moje krúžky.“ Ale, aspoň nám na stene ostali sivé kruhové fľaky.

Piatok: Milujem MHD. Fakt. A aj vlaky, diaľkové autobusy a všetko s tým spojené. Stála som na zastávke a prišiel ku mne mladý muž, ktorý sa na mňa rovno zadíval a hlasom podfarbeným ženskosťou mi povedal: „A ten, čo sa na mňa tak usmieva? Asi sa mu páčim a pritom, je plešatý jak Jupiter.“ Slovné spojenie plešatý jak Jupiter v tomto podaní ma vrátilo do roku 1998, kedy som trpela záchvatmi smiechu z podobných záležitostí. Zo všetkých síl som si kúsala do vnútorných strán líc, aby nebolo badať, že mi je to veľmi smiešne. Predsa mám už vek dámy a takéto blbosti by ma nemali rozhodiť! Keď som sa pozrela okolo seba, zjavne som bola jediná, ktorá mala vykúsané jemné ústne tkanivo.

Sobota: Zase MHD. Do autobusu nastúpil starší pán a staršia pani. Muž mal na sebe biele nohavice, ktoré v rozkroku zdobil, voľným okom pomerne dobre viditeľný, fľak. Rozprávali sa o dôchodku a vypočula som, že pán sa nemá veru zle. Mal šťastie, že mu započítavali za starých čias. Keď pani vystupovala, zakričal za ňou: „Na izbe bývam sám!“

Ja som sa tiež postavila, že vystúpim, ale neviem, aká energia ma zadržala a ja som nevystúpila. Keď sa autobus pohol, pochopila som prečo. Na plece mi sadla mužská ruka.

„Ja som taký šťastný, že ťa vidím. Konečne som sa odhodlal ťa osloviť. Už ťa sledujem dlho. Prvýkrát som ťa videl pred rokom a pol. Vieš si to predstaviť, ROK A POL čakám na tento moment. Stála si tam s kamarátkou na zastávke a ja som sa hanbil. Ako sa voláš?“

„Júlia.“

„Julka, Julinka, Julka. Ty si úžasná. Môžem ti povedať prečo si úžasná? Tri dôvody. Prvý, si skvelá žena. Druhý, si krásna. Tretí, máš dobré srdce. Si proste bombová ženská.“

Slušne som poďakovala, ale…ako ma mohol tento muž tak dokonale odhaliť? Vedel ma do bodky presne popísať a to ukázal len tri prsty na ruke. Pozrela som sa na jeho usmievavú tvár, predný horný zub presne zapadol do medzery v dolnom zuboradí, milo som sa usmiala a nechala som ho v autobuse aj s jeho túžbou. „Strašne rád by som sa s tebou ešte stretol, osamote. Ja sa asi zbláznim od šťastia.“

Nechali sme to na osud a rozlúčili sme sa.

Nedeľa: V nose ma šteklila vôňa borovíc. Ale takých tých chorvátskych a ja som vedela, že je to znak toho, že ma to miesto volá. Zbalila som si teda kufor, vypražila som mäso a bola som pevne rozhodnutá, že ďalší deň s Leilou odcestujeme. Druhý deň som z práce zavolala do cestovky, že by som dnes chcela odcestovať na juh a tam mi povedali, že už je všetko uzavreté. „Ale ja mám v nose vôňu tých chorvátskych borovíc viete? Ja sa na tom mieste musím aspoň zopár rán budiť.“ Pani z cestovky tomu porozumela a nám o dva dni na to ráno zdobil nádherný prímorský dážď. Leila vyšla na terasu a hovorí: „Hmmmm, ako tu nádherne vonia.“

A teraz mi povedzte, ako mám veriť, že zázraky neexistujú. Že veda, že technika, že pokrok, že logika, že rozum. Fajn, ale…nie, nie, moje srdce neohlušíte.