Svet očami gynekologičky Codruțe z Brašova

Jeseň a jar sú pre mňa najkrajšie rumunské obdobia. Brašov je obklopený stromami a kopcami, takžke v týchto obdobiach je tam všetko krásne farebné, niekedy upršané a tajomné, zaliate hmlou. Preto venujem jesenný október práve mojej srdcovej záležitosti, Rumunsku. A prvý príbeh rozhovor so ženou, ktorá ma viedla celým tehotenstvom, priviedla na svet moju dcéru, podporovala ma a rešpektovala môj prístup k života počas celého tehotenstva. Nemala som najmenšie pochybnosti o mojom rozhodnutí rodiť práve v Brašove a tento zážitok je jeden z mojich najsilnejších. Gynekologička, pôrodníčka, Codruța Liliana Ciobanu, ktorá pomohla Leile dostať sa a mne ostať na svet(e).

 

Aké bolo Vaše detstvo? Kde ste vyrastali a ako sa Vám v časoch detstva žilo?

Narodila som sa v roku 1958 v meste Sighisoara, v malom stredovekom meste v Transylvánii, cez ktoré preteká rieka Târnava Mare. Najprv som bývala s babkou z matkinej strany v jednej izbe, kde sme bývali spolu štyria ľudia. V roku 1959 sa mi narodil aj brat. Nepociťovala som, že by som mala niečoho málo, pretože som dostávala veľmi veľa lásky, čo ma napĺňalo. V roku 1970 Târnava Mare zaplavila naše mesto a všetci sme sa mali utopiť, ale nestalo sa tak a v roku 1972 sme sa presťahovali do Brašova. Bola som zničená, že ma oddelili od mojich tamojších priateľov.

 

Čo Vás viedlo k tomu, aby ste sa vybrali smerom medicíny, špeciálne gynekológie?

V ôsmom ročníku sa nás učiteľka rumunčiny pýtala čím by sme chceli byť a moja odpoveď bola: „Učiteľka francúžtiny.“ Moja učiteľka mi vtedy povedala, že ma vidí ako lekárku a hoci som vyštudovala strednú školu zameranú na matematiku, moja najlepšia priateľka chcela ísť študovať medicínu, tak mi napadlo, že pôjdeme na tú školu spolu. Ona išla na politechniku, ja som šla za svojim snom. V šiestom ročníku vysokej školy som si veľmi obľúbila odbor pôrodníctvo-gynekológia. Štúdium pre mňa nebolo jednoduché, pretože po dobu ôsmych rokov neexistovali žiadne skúšky zamerané na istú špecializáciu. Mala som 36 rokov, keď som sa stala špecialistom vo svojom odbore. Veľa som sa naučila sama z kníh a od starších kolegov.

 

Možno trochu zvláštna otázka, ale aký je to pocit, pomáhať na svet novým životom, takmer na dennej báze?

Každý pôrod považujem za zázrak a mám radosť,  keď majú moje pacientky pocit, že im som v týchto chvíľach nablízku.

 

Nastali počas Vašej praxe aj pôrody, ktoré boli rizikové a nebezpečné?

Počas mojej 38 ročnej praxe, teda od roku 1984, kedy som skončila vysokú školu, som zažila mnoho rizikových situácií, ale podarilo sa mi prekonať ich, samozrejme za pomoci fyzickej námahy a veľkou dávkou stresu, ktorý ma, teraz cítim, akosi vyčerpal. Táto špecializácia je veľmi náročná a nepredvídateľná, no málokto chápe, že to je skutočne tak.

 

Po narodení dieťaťa som mala niekoľko dní naozaj desivé sny, snívalo sa mi, že musím zomrieť a niekoľko nocí som sa budila úplne spotená (od hlavy po päty). Začal môj mozog po pôrode z nejakého dôvodu panikáriť, alebo vyhodnotil pôrod, ako nejaký traumatický zážitok?

Nedá sa presne povedať, čo sa odohralo v tvojej hlave. Existujú situácie, kedy ženy počas tehotenstva, alebo po pôrode zažívajú dlhšie, alebo kratšie obdobie psychickej nepohody. Psychika je nevyspytateľná. Niektoré ženy potrebujú psychológa, alebo dokonca psychiatra. Som im na tejto ceste podporou.

 

Určite sú aj ženy, ktoré k Vám prídu s tým, že sú tehotné a sú z toho nešťastné. Ako sa dá v takejto situácii reagovať?

Väčšina žien, ktoré nechcú dieťa, sa rozhodnú pre interupciu. Je málo tých, ktoré sa mi podarilo presvedčiť, aby si dieťa nechali.

Viem, že rumunské rómske dievčatá rodia veľmi mladé. Ako vnímate to, keď dieťa rodí dieťa?

Rómky rodia deti v čoraz mladšom veku a majú skutočne veľa detí. Mnohé z týchto mladých dievčat rodia cisárskym rezom, pretože majú ešte malú panvu, kým dieťa je pomerne veľké. Rodiť prirodzene by bolo pre ne riziko. Niektorí prídu pýtať podporné lieky na otehotnenie, keď mladé dievča okolo veku 14 rokov ešte nie je tehotné. Ťažko sa na to pozerá.

 

Niekedy som sa cítila zle, že som rodila cisárkym. Akoby som neprešla celým procesom pôrodu poriadne…len som ležala na stole a namiesto mňa to robil niekto iný. Ako lekár, veríte, že spôsob, akým privádzame naše deti na tento svet, môže ovplyvniť ich správanie?

Správanie detí prichádzajúcich na svet prirodzenou cestou, alebo cisárskym rezom som hlbšie neštudovala, ale môžem povedať, že fyzická a psychická príprava ženy stať sa matkou a pokoj či naopak nepohoda počas tehotenstva sa na dieťati skutočne môžu podpísať. Je dôležité, aby sa žena v tomto období cítila pokojne a bezpečne.

 

Ako vnímate súčasnú situáciu? Prečo toľko ľudí nemôže mať dieťa?

Situácia je veľmi zložitá, ale myslím si, že k neplodnosti vedie najmä stres, toxické látky v tele (alkohol, tabak), nedostatok skutočnej náklonnosti partnerov, príliš naprogramovaný život, infekcie pohlavných orgánov, promiskuita, nedostatok komunikácie…

 

Pracujete so ženským „telom“. Veríte, že strata prepojenia medzi skutočnou túžbou ženského srdca a duše a tým, v čom žena reálne žije, môže spôsobiť nejaké zdravotné problémy (cysty, problémy s maternicou atď…)?

Verím, že fyzické zdravie závisí vo veľkej miere od duševného pokoja. Keď sa k tomu pridá ešte aj mnoho rozličných zlých návykov a genetické dedičstvo, môže to viesť ku reálnym zdravotným ťažkostiam.

 

Ľucia, s ktorými pracujete, prinášajú množstvo rôznych vibrácií a energií. Máte pocit, že dokážete vycítiť energiu daného človeka? Cítite sa niekedy vyčerpaná alebo naopak „naplnená“ z energie, ktorú ľudia vo Vašom okolí vysielajú?

Áno, som na energie citlivá, cítim ich okolo seba. Od negatívnej sa snažím dištancovať, ako sa len dá.

 

Mnoho ľudí má voči Rumunsku, voči rumunskému zdravotníctvu predsudky… Ja nemám zlého slova na starostlivosť, ktorá sa mi dostala počas tehotenstva, ako aj v pôrodnici. Všade, kde prídem a počujem nejaké negatívne komentáre, ktoré nie sú relevantné, „bojujem ako lev“ za Rumunsko a jeho povesť. Mali ste niekedy pocit, že by Vás niekto považoval za „menej“, pretože ste z Rumunska?

Presne tak. Rumunsko je krajina, ktorú si nevážia ani samotní Rumuni. Ja som patriot a nikdy som sa nehanbila za to, že som Rumunka. Veľa som cestovala po svete a všade si ma vážili. Mnohokrát je to náročná cesta, ale ja idem stále vpred.

 

Ako relaxujete?

Relaxujem čítaním kníh, počúvaním hudby, chodím do opery, na koncerty symfonických orchestrov, do divadla, pozerám filmy a cez víkendy sa venujem turistike.

 

Máte predstavu, ako bude vyzerať obdobie, keď už nebudete pracovať?

Nad dôchodkom nepremýšľam. Teraz ešte aktívne pracujem a do dôchodku pôjdem až o dva a pol roka. Dovtedy uvidím, čo mi život prinesie.