Svet poriadkový

Nemáte pocit, že keď napadne vonku prvý sneh, všetko akoby zastalo, zaspalo, znovu sa narodilo, akoby sa všetko upokojilo, uvoľnilo a zapadlo do tých správnych koľají? Ja taký pocit mám. Keď som sa v nedeľu zobudila do hustej bielej pokrývky, vonku bola ešte tma a obloha mala ten známy pokojný ružovkastý odtieň. Stromy na mňa ticho pozerali a odrážali v sebe môj pokoj z toho, že všetko je konečne tak nejak správne. Že konečne na jar kvitli stromy a pršali jarné dažde, že konečne bolo v lete tak horúco, že sa mi odierali stehná jedno o druhé (au!), až som musela každých 20 centimetrov stáť, že konečne bola na jeseň poriadna hmla a listy padali oranžovým pádom na mokré chodníky, že v decembri je sneh a štipľavá zima.

V noci z utorka na stredu sa mi snívalo, že som na sídlisku Ťahanovce a že je tam nádherne. Tiekla tam rieka, domy boli tak krásne staré s pokojnou atmosférou, a okolo plno zelene. Nechcelo sa mi veriť, že toto sú tie Ťahanovce, nad ktorými Košičania bežne vyslovia vetu: „Tak hej, ten byt je lacný, lebo je na Ťahanovciach.“ Mne sa tu veľmi, preveľmi páčilo a bola dom odhodlaná sa sem presťahovať. V stredu som išla domov z práce a na zastávke mi tak správne decembrovo mrzli ruky, ktoré držali v ruke knihu. Jedným okom som sledovala jej riadky a ďalšími dvoma som sa pozrela na číslo autobusu, ktoré sa pristavilo na zastávke. 72. Nastúpila som a pokračovala som v čítaní. V knihe bolo horúce leto, 40 stupňov, miesto deja, Austrália. V realite košickej atmosféry bolo mínus niečo, sneh, zahmlené okná autobusu a… a úplne iná odbočka, ako na sídlisko, kde bývam. Chcela som zakričať šoférovi, že si zmýlil smer, ale ako som sa lepšie pozrela dopredu, namiesto 72 tam stálo číslo 27, smer Ťahanovce! Vystúpila som na prvej zástavke môjho pomýleného smeru a ten pocit, ktorý som tam zažila bol jednoducho čarovný. Akoby som prišla na akýsi úplne iný rozmer, akoby som cestovala do inej krajiny. Môj prostý omyl v smere jazdy ma jednoducho nadchol a ja som vedela, že stálo za to, zviesť sa jednu zastávku mimo môj bežný sídliskový dosah. Neobkolesovalo ma nič výnimočné. Videla som pred sebou veľký komín, zasnežený kopec a za sebou nákupné centrum Metro a napriek tomu som bola tak akosi vnútorne nadchnutá a nadšená. Prešla som cez cestu, postavila som sa na zastávku, ktorá ide naspäť, smerom, odkiaľ som prišla, 15 minút mi oziabalo ruky, nohy a nos, až som nastúpila na správny autobus a šla s dobrým pocitom domov. Po ceste som sa zastavila kúpiť rohlíky. Pri pokladni som si ich ešte prepočítala, aby som pokladníčke zjednodušila prácu a povedala jej rovno správne číslo. „Mám 6 rožkov.“ Cestou domov som sa tešila na teplé ponožky a pohojdávala som si sáčkom s rohlíkmi. Zdalo sa mi, že má už akúsi inú formu, alebo váhu, ale nevedela som to definovať a ani ma to až tak netrápilo, tak som si ho ledabolo pohojdávala do rytmu chôdze ďalej, až som zistila, že sáčok je deravý a aj keď som poctivo zaplatila za rožkov 6, pred dverami bytu som ich v papierovom vrecúšku mala len 3 kusy.

Konečne je svet v poriadku. V decembri je sneh!

Konečne je môj svet v poriadku, plnia sa mi sny a strácam po ceste rožky!

A na dôvažok som si myslela, že dnes je ešte len streda!