Také nohy, obyčajné

Správna dáma nosí kabelku. Správna dáma nikdy nehovorí o svojom veku. Správna dáma nepoukazuje na svoje telesné nedostatky. Správna dáma nosí lodičky. Správna dáma je vždy upravená. Správna žena varí. Správna žena perie. Správna žena cvičí. Správna žena sa stará o dieťa. Správna žena sa venuje manželovi. Správna žena číta. Správna žena ovláda ručné práce. Správna dáma nemenštruuje bolestivo. Správna dáma skrýva vložky pred mužom. Správna dáma na návšteve veľa nezje. Správna žena má oholené nohy.
Na vysokej škole som sa, v rámci telesnej výchovy, prihlásila na plávanie. Tuto ma oslovil jeden zahraničný študent, s ktorým sme, na moje prekvapenie, boli zaradení do kategórie „úplný začiatočník“. Pri pohľade na chlapca mávajúceho rukami vo vode, som cítila akúsi materskú potrebu tohto snažilca objímať v náručí, no zároveň mi nebolo jasné, prečo ja, ktorá som bola na plaveckom kurze ZŠ zaradená medzi pokročilých plavcov, ktorá som dvakrát skočila bez váhania a schopnosti plávať do hlbokej vody, bola zaradená do kategórie práve s ním. Dali sme sa do reči a bol to vskutku milý študent z Izraela. Po tom, čo sme vyšli z bazéna ma pozval na džús. Ja som sa zahľadela na svoje stehná, po ktorých mi dole stekal tenučký ružový potôčik. Nepočkala som ho pred šatňou a aby som ho už nikdy nestretla, dala som sa preradiť na hodiny zumby. Taká hanba.
Raz som bola na rande s jedným hercom. Videla som sa mu zábavná, veľa sme sa spolu smiali. A keď som raz vyťahovala z kabelky sveter, tak mi vypadlo na zem niečo, pre čo sa môj nápadník zohol, no keď sa lepšie prizrel, zahanbene sa na mňa pozrel a vyriekol: „Tak toto nezdvihnem.“ Bola to malá, zabalená, nepoužitá hygienická vložka. V tej chvíli som sa zazipsovala do kabelky a už som z nej nevyšla.
„Ale, veď ty máš na tvári chĺpky.“ Rozrevala som sa a sledovala som každú jednu ženu, čo prešla okolo mňa. Zdalo sa mi, že žiadna takýmto trápnym tvárovým zdobením netrpí. Každé zrkadlo ma fackovalo. A tie chĺpky na bruchu, mala som pocit, že sú tak silné a dlhé, že na nich môžem vešať prádlo.
******************************************************************************
A tu sme šli nočným Brašovom. Hodiny na zelenom sviatiacom kríži lekárne ukazovali 2:30. Cesty prázdne, naša rýchlosť vysoká. Prezerala som si chodník, ktorým Ďuro kráčal pešo domov 2 hodiny z nášho prvého rande. V náručí som držala malé schúlené klbko dieťatkovské. Dorazili sme, dnu mohol len jeden rodič. Pre lepšiu znalosť jazyka, šiel Ďuro. Stála som vonku, moje silné nohy ma držali. Počula som ju plakať, bolo mi jej ľúto, ale vedela som, že má pri sebe milujúceho otca a to pomáha. Chodila som hore dole pred bránou nemocnice a dookola čítala nápis nad farebným obrázkom, kde sa deti hrali pod dúhou. „Copiii vor fi bine.“ (Deti budú v poriadku.) Moje nohy stáli pevne na zemi.
Moje nohy mi celú noc pomáhali vstávať a boli zalepené od detského sirupu. Moje nohy ma 10 rokov dvíhali na špičky, skákali, piruetovali, šnúrovali, prechodili stovky kilometrov. Moja noha sa vyliečila po operácii kosti, moja druhá noha ju v ťažkej chvíli doplnila. Moja noha má jazvy od pádu na motorke, od popáleniny, od odtačku zo sádry. Moje nohy majú odstávajúce kosti, „büťky”, niekedy bolia a vraj by som nemala nosiť sandále, lebo to nevyzerá pekne.
Prečo nohy? Minule som čítala knihu, kde sa písalo o meditácii. Ponoriť sa do seba a sústrediť sa na niektorú cast svojho tela zvnútra. Prekvapilo ma, že nikdy som nižšie, ako po hlavu nedošla. Ale tá hlava je ešte pomerne blízko k hrudi, ale čo tie nohy? Tie sú tak ďaleko, pritom nás nesú celým životom.
Správne dámy, ak sa vám vidí, že vaše nohy sú chlpaté, tučné, krátke, biele, bodkované, krivé a neviemaké, spomeňte si, ako vás niesli do potravín pre chlieb, ktorý ste s chuťou doma zjedli. Ako sa ovíjali okolo mužskej postavy, keď sa zaplo červené svetlo. Ako boli poctivo od seba, keď spomedzi nich vychádzal nový život. Ako boli poslušne vedľa seba, keď vám operovali maternicu. Ako vás udržali do konca skladby, keď ste mali záverečný koncert hry na flautu z Ľudovej hudobnej školy. Ako vás držali, keď ste recitovali Hviezdoslavov Kubín. Ako utekali, keď vám ušiel na sídlisku pes. Ako chodili v tvrdých modrých lodičkách s mašľou.
Bola som u sestry, keď k nej prišla kamarátka a Nati jej ukazovala svoje nové nohavice. Boli čierne a čerstvo skrátené pre jej postavu. Kamarátka sa jej opýtala: „Pekné, to sú trištvrťové?“
„Nie, to mám také krátke nohy.“
Je jedno, aké máme nohy a chlpy a vek. Nezakladám žiadne hnutie chodenia s vložkou nalepenou na čele, ani spolok chlpatých žien, no videla som minule dievča, ktoré malo tvár husto posiatu tmavými chĺpkami a to dievča bolo nádherné. Buďme prirodzené, neskrývajme sa, nehanbime sa za úplne normálne veci, ktoré sú vo výsledku krásne.
Môj dodatok na záver príbehu. Ak si toto číta nejaká pani zo sociálky, poisťovne, alebo banky, ktorá aj v lete nosí silonky, lodičky a má bacuľatejšie nohy, má odo mňa špeciálny pozdrav. Mne tento úkaz vždy prišiel veľmi sympatický, pekný a milý zároveň.