Tri kamarátky

Trojka je pre mňa asi akési výrazné číslo. V dátume narodenia mám tri jednotky, mám rada zlatú strednú cestu a pokiaľ, by vám nedávalo logiku, ako to s trojkou súvisí, tak vám to rozpíšem. V mojom ponímaní čísel je trojka nejaký stred. Asi to bude tým podobným písmenoradím (tr), alebo že po jednej strane jeden, po druhej jeden a v strede jeden. A tak nejak sme aj tri kamarátky. V strede som ja a po pravej a ľavej strane je Stanča a Zuza. Dátumovo nás delí, od stredu do prava a do ľava päť mesiacov. Zišli sme sa na základnej škole, ako neúnosné trio. Ešte v 13 rokoch sme na technických prácach pílili konštrukciu na kočiar, kolesá sme upevnili klincami a keď sme šli domov aj s našimi výtvormi, kolieska postupne opadávali. Zuza spravila sestre k narodeninám, na technických, bábiku takých rozmerov, že sme ju domov museli niesť dve. Papier sme do zberu nosili starou buginou, v ktorej ma potom Stanča tlačila domov. Keď sme mali šesť a obliekali sme sa samé v šatni, prišiel ku nám nejaký ôsmak s kamarátmi a začali sa nám posmievať. Kamarátok som sa musela zastať a tak som k tomu chlapcovi pristúpila a rázne som mu povedala, nech vypadne. Pozeral na mňa zhora a keďže som mala oči zarovno s jeho rozkrokom, položil mi jasnú otázku, na ktorú som mala nejasnú odpoveď: „Hej? A vylízať mi nechceš?“ Vtedy som nevedela, na čo myslí, ale dnes, keď to náhodou číta mu odkazujem, že ma táto ponuka, ani po rokoch nezaujala. Kočíkovali sme spolu bábiky, potom sme pozbierali všetky deti z ulice a kočíkovali sme tie. Nosili sme fľaše do potravín, aby sme za peniaze mohli ísť na kúpalisko. Šetrili sme, kde sa len dalo. Mali sme súbor už štiknutých lístkov zviazaných gumičkou a vždy si jedna lístok štikla a ostatné sme si prirovnali svoje, už štiknuté (moderný čitateľ nepamätá časy, kedy boli v autobuse štikátka, ktoré štikali do číselných políčok cestovného lístka dierky. Na kúpalisko sme vchádzali tak, aby si aspoň jednu vrátnik nevšimol a neoznačenú vstupenku sme potom cez plot podali ďalšej, ktorá sa ku nám mohla pridať. Sledovali sme chlapcov, ktorí chodili na kolieskových korčuliach a skejtoch a snívali sme o rodine s nimi. Cestou na hudobnú sme chodili skratkou a moje šmykľavé čižmy nedokázali trasu zvládnuť. Kúsok po kúsku som bola malým drievkom ťahaná hore, ale na hudobnej nás už smiech prešiel. „No, pozrite sa, čo tu dievčatá do písomky napísali, E, a vraj CIS, hahahaha…“ Zabávala sa učiteľka a s ňou aj celá trieda. My sme sa nesmiali, lebo sme na tejto kombinácii nôt nevideli nič zvláštne. Hudobná teória nám celých osem rokov hovorila veľmi málo. Vyštudovali sme pre vlastnú radosť vysoké školy. Sme herečky, archeologičky, filozofky. Nemáme na všetko rovnaký názor, nevoláme si denne a ani to nepotrebujeme. Každá máme vlastné smerovanie. Sme mamy, a túžime po deťoch. Nikdy sme na seba nepozerali skrz kariéru, peniaze, postavenie v spoločnosti. Sme najmladšie zo súrodencov a celý život si so sebou nesieme nálepku, pod ktorou nás okolie vníma. Bláznivé, šibnuté, naivné, stratené, nesystematické, nesystémové, nezaradené. Za nás sa chcem opýtať prečo?

Mali sme odvahu ísť za svojim srdcom.

Mali sme odvahu milovať.

Mali sme odvahu byť podvedené.

Mali sme odvahu podviesť.

Mali sme odvahu uvedomiť si.

Mali sme odvahu odpustiť.

Mali sme odvahu nežiť v smútku a hneve.

Mali sme odvahu byť naivné.

Mali sme odvahu chodiť bosé.

Mali sme odvahu odísť od mužov, ktorých sme milovali.

Mali sme odvahu začať stavať úplne nové a úplne samé, keď sa staré zrútilo.

Mali sme odvahu snívať.

Mali sme odvahu všetky napísať do testu zo slovenčiny, ako podstatné meno slovo – meno Jolan, lebo nám pripadalo veľmi vtipné.

Mali sme odvahu, na chémii, začať nový projekt, po tom, čo nám ten pôvodný vybuchol, lebo sme pridali príliš veľa akéhosi prvku, a to do zvonenia trvalo už len pár minút.

Máme už skoro 40 a ešte stále máme všetku odvahu, nádej, radosť zo života a naivitu v sebe a je to asi ešte krajšie, ako predtým. Pokojne nás volajte večné deti, žiť srdcom je totiž naše poslanie.