V ringu so životom

Skôr než začnem písať náš príbeh, by som rada povedala, že nie som prívržencom žiadnej skupiny. Ani pro, ani anti. Mám na niektoré veci svoj pohľad, ktorý sa nemusí zhodovať s pohľadom toho druhého, ale je to úplne v poriadku, lebo každý žijeme podľa svojho videnia sveta. Niekedy robím úplne nelogické kroky založené čisto na vnútornom pocite. Pichne ma z toho medzi rebrami, nejdem do toho. Mám z toho príjemné šteklenie v bruchu, idem do toho. A keď neviem, čo a ako, nemám žiaden pocit, čakám. Keď vidím, že druhý človek niečomu verí, moje presviedčanie a nátlakové slová by boli úplne zbytočné, ani to už neskúšam. Naopak, snažím sa viesť svoje nastavenie tak, aby tomu druhému pomohlo práve to, čomu verí on. A tak som verila, aj napriek tomu, že ma čudne pichalo v rebre. Nenahováram si to, naozaj som to cítila, ale prečo, to už neviem.

Keď som počula, ako sa mojim rodičom zase nepodarilo prihlásiť do systému, cítila som, ako mi odľahlo. Potom sa im to ale podarilo. V piatok išiel na očkovanie otec, aby zistil, ako bude reagovať. Keby mal ťažkosti, mamka by potom nešla. Otec sa cítil fajn, nič zvláštne nepociťoval. Starali sme sa o Leilu a všetka pozornosť bola na nej. V utorok, keď som šla po chodbe z ultrazvuku, náhodou som zbadala mamku, ako hľadá východ z bludiska nemocničných chodieb. Bola to krásna náhoda. Prišla mi doniesť žemľovku. Keď uvidela Leilu, ako leží v hlbokom kočiari úplne bez života, v očiach sa jej zaleskli slzy. „Ty si povedala lekárom, že ona takáto nebýva? Veď za bežných okolností by visela za nohy na rúčke kočiara.“

„Povedala. Neboj sa, bude v poriadku. A čo ty? Ako sa cítiš po očkovaní?“

„Ah, čo tam…nič, všetko v poriadku.“

V stredu skoro ráno mi volala sestra, že pre mňa do nemocnice príde ona, lebo mamke je zle. V noci odpadla v kúpeľni, udrela sa, zvracala a stále sa necíti dobre. Myslím, že sme si obe mysleli, že ju nájdeme doma v tom klasickom „mamkovskom“ stave, možno trochu oťapenú. Čo nás ale čakalo, keď sme nazreli do spálne bol, po jemnej nemocničnej facke, boxerský úder života, priam v ringu. Telo bez sily, koža bez farby, duch bez jemnosti. Keď sa pokúsla o ďalšiu návštevu záchoda, šla som jej pomôcť, ale oco ma rád vystriedal. Zozadu jej ruky položil na prsia, držiac ju pod pazuchou spolu v úsmeve kráčali smerom do kúpeľne. Obaja sa smiali, že takto je to hneď lepšie. Keď sa ale z kúpeľne vracali, ten smiech úplne zmizol. Prázdne oči a padajúce telo ženy nás vystrašilo a zavolali sme záchranku. Gabi sledovala mamku, oco Leilu, ja som svoje veci v nemocničnej taške menila za mamkine. Sanitka prišla rýchlo. Neviem, či chcem rozpisovať prístup záchranárov, nasťažovala som sa v predošlom príspevku dosť. A verte, naozaj nikto z našej rodiny nepatrí k notorickým sťažovateľom a kritikom života, jeho okolností a obyvateľov, ale na ženu, ktorá ledva žije, aby vkuse niekto nahlas zvyšoval hlas, aby si dala rúško poriadne…rosia sa mi z toho jednoducho oči. A keď som s opýtala pokojným hlasom: „Mami, ako pôjdeš v tej stoličke dole, veď nevieš sedieť od bolesti.“, bolo mi povedané: „Však sedí, vidíte, že sedí, snáď ju nebudeme nosiť 6 poschodí na nosítkach.“ Už vyberiem asi len jednu perlu, lebo mi to nedá: „Toto je bežná reakcia na očkovanie, my také neliečime, to sa musí doma preliečiť.“

Tak je to teda. Zase platí: „Je dobré mať v rodine lekára.“ Gabi chodila nervózne po izbe, lebo si nevedela dať odpveď, čo má robiť. Komu zavolať. Tomu skúšala, práve doslúžil, tomu skúšala, nie je tam. Nakoniec sadla do auta a šla za ňou do nemocnice, medzitým sa otec dovolal svojmu kamarátovi, ktorý rozhýbal veci, Gabi sa podarilo tiež zavolať známemu. A vďaka tomu mamka ležala „len“ dve hodiny na vozíku na chodbe, zakrytá dekou, ktorú trebalo ale pri prechode k ďalším dverám vrátiť, lebo to je podpultový tovar.

Z „my také neliečime“ sa vykľula zlomenina rebra a dvanásteho stavca (šiesta mamkina zlomenina za 12 mesiacov), zlé EKG a ďalšie ošemetnosti.

Ja sa zase pýtam. Ale som nezvyčajne nahnevaná, sklamaná, rozčarovaná.

Prečo chýba v nemocnici také niečo základné, ako deka?

Prečo sa moja mama dostala po 2 hodinách na rad, a to tiež vďaka známostiam?

Prečo pani po mŕtvici, privezená sanitkou čakala vonku na lôžku 6 hodín???

Prečo opití bitkári boli ošetrení okamžite?

Prečo je záchranár nasrdený, že chodí do práce?

Aj ja som robila s ľuďmi, aj mne šli na nervy, ale život človeka je tak citlivá oblasť, že toto neviem tolerovať, ani rešpektovať.

Dojalo ma ale, ako celá rodina a priatelia ponúkali pomoc, duševnú alebo praktickú, ako moja sestra presedela celý 5 hodín vyšetrení s mamou v nemocnici, ako nám každý volal, ako sa máme.

Čo mám ešte povedať? Pozerám do zrkadla, pod očami mám strašné kruhy. Nespala som dobre už niekoľko nocí a až teraz mi dochádza, že včera som sa bála o mini ženu, ktorú som porodila a dnes sa bojím o ženu, ktorá ma porodila. A nemám pre vás žiaden motivačný odkaz, ale prosbu o prianie do vesmíru, k Bohu, komukoľvek, v koho / čo veríte za zdravie mojej mamky. Ale dnes už volala, že zajac pre tetu Mariku je v mrazničke a treba ho odniesť a verím, že to je už to najlepšie znamenie.

Ďakujem