Vesmírne prosby

Mala som akési zvláštne obdobie, sama som sa seba veľa pýtala, ako ďalej a čo ďalej. Či ešte vôbec chcem zdieľať svoje myšlienky a pocity s tými, ktorí ich čítajú. Myslela som si, že sa odmlčím, ale na dvere mi zase zaklopal Vilo Rozboril, lebo toto sa vraj dobre číta.

Keď je niekde uvedené 0,1%, tak je to smiešne číslo, však? Keď sa do toho maličkého percenta vojde mama, myslíte si, že sa to zmenilo na sto percent.

Plný sily a radosti z voľnej lyžovačky sa vybral môj otec do Tatier. Pochvaľoval si počasie, slnko, sneh a tak sa vybral na výlet aj na druhý deň. Išiel so sestrinu kamarátku a mamka mu deň predtým hovorila, že si musí vyprať vetrovku, aby na ňu dobre zapôsobil. Keď ráno odchádzal, sledovala ho cez okno, korzet jej držal chrbticu pokope. „No pozri na toho otca, on si tam snáď ešte trhá obočie v tom aute, aby sa páčil mladej žene. No prisámvačku si trhá obočie.“ Smiali sme sa. „Ty Julka a čo keby sme vytiahli šijací stroj, kým nie je ocko doma, aby nevidel, že niečo robím.“ Vytiahli sme stroj, dali sme dole záclonu, vyprali ju, šili sme a keď bolo okolo štvrtej poobede, rýchlo sme zahladili stopy, po našej činnosti, mamka si poctivo vzala knihu a ľahla si do postele, akože tam celý deň odpočívala. Predné kolieska kočiara už prekročili prah, keď zazvonil telefón a ja som počula, ako sa mamke stráca hlas. Nahla som sa od dverí do chodby a videla som, že sa pridŕža komody. Vedela som, že sa stalo niečo nedobré, niečo zlé. V hrdle mi zrazu narástlo neprehltnuté jablko. „Oco, vzala ho horská služba, je v nemocnici.“ Ako je to možné? Veď ráno nám poslali fotku, kde vyzeral uvoľnene a šťastne. Aj taký bol, ale hore, keď sedeli v čajovni a opaľovali sa…oco rozprával príbeh o tom, ako bolo mamke zle po očkovaní, a slová zrazu prestali dávať zmysel, zamotali sa do jednej písmenkovej chumelice, ruka stratila citlivosť, noha začala tŕpnuť. Na nič viac si nepamätá. Gabina kamarátka mu držala hlavu a celý čas sa s ním rozprávala, aby ho udržala pri vedomí a kým on stále opakoval: „Toto nebude dobré.“ Ona stále opakovala: „Bude to dobré, nebojte sa, len rozprávajte.“ Zase sa mi rosia oči, keď si predstavím tú osobu, mne tak blízku a osobu, ktorú vôbec nepoznám, ako tam stála a pomáhala najviac, ako vedela. Ďakujeme Rita.

Keď je niekde uvedené 0,1%, tak je to smiešne číslo, však? Keď sa do toho maličkého percenta vojde mama, myslíte si, že sa to zmenilo na sto percent. Keď sa tam vojde aj otec, netuším, koľkými percentami to mám „vyvážiť.“ Už asi nehcem vidieť ani jeden leták o tom, „čo je sloboda“…

Keď ste sa minule modlili za moju mamku, prosili vesmír o jej uzdravenie, môžete tak urobiť aj dnes, za môjho otca.

Ďakujeme