Všetko sa dá vyriešiť

Rozhodla som sa, že budem samostatnou ženou, úplne najsamostatnejšou na svete. Že sa jednoducho zbalím a pôjdem sama na niekoľkodňový výlet k jazeru. Ono to neprišlo len tak, samé. Predtým tu lietali slová a taniere a papuče a slivky a všelijaké energie. Ďuro musel odísť na pár dní na služobnú cestu a mne môj plán, odísť na výlet a nechať ho tápať, kam vlastne zmizla jeho jediná princezná, teoreticky vychádzal do poslednej bodky.

Moja kamarátka zo Slovenska sa rozhodla, že príde pozrieť Rumunsko. Spontánne, sama so synom. A tak sme sa dve, dobrodruhyne, či dobrodružky, mali stretnúť v pondelok pri lesíku, kde sa pasú na čistine ovce.

Keď som večer pred cestou natierala na chlieb maslo, svokor mi priniesol na rukách rozhorúčené dieťa. Moje. Teplota. Uvažovala som, čo teraz. Ísť, či nie. Moja kamarátka už spravila 400 km, aby sme sa stretli. Pokojne som uvážila, že počkám do rána. Moje druhé prekvapenie bolo, keď o 5 ráno prišiel nečakane domov môj manžel. Chcete byť pre partnera príťažlivá? Buďte tajomná, ale tu moja púť tajomenej manželky, ktorá zmizla bez stopy skončila. Miesto vo vlaku, som sedela o pár hodín v aute, vedľa Ďura a pokojne sme sa rozprávali. Romantické manželstvo v objatí krásnej rumunskej prírody. Cesta nám trvala 4 hodiny, ale videli sme toľko nádherných miest, že to bolo pocitovo asi 20 minút.

Ubytovanie sme mali v mestečku Praid. Zastavili sme pred domom, kde nikto nebol. Na ulici stála jedna pani, ktorá mi povedala, aby som smelo vošla dnu, do izbičky, kde odpočíva Jancsi bácsi. Nakukla som dnu a na posteli som zbadala drobného muža, veľmi zhrbeného, ktorý vyzeral, ako z rozprávky. Povedala som jej, že sa mi zdá, že Jancsi bácsi spí. Posmeľovala ma, že mám zaklopať a vojsť dnu. Tak som teda vošla a Jancsi bácsi mi trasľavým hlasom povedal, že on o ničom nevie, že ubytovanie majú na starosti mladí a tí sú teraz v meste. Ďuro mi medzitým ukazoval fotku domu, ktorý mal byť na pár dní náš a podľa jeho videnia sa nepodobal na ten, kde teraz klopem na dvere. Presviedčala som ho síce, že je to ten dom, ktorý mi ukazuje na obrázku, ale po chvíľke zanietenia som si uvedomila, že to naozaj nie je to isté. Domáci nám pomohli nájsť naše ubytovanie a o chvíľku som už stála na drevenom balkóniku a sledovala, ako sa pod lesom na čistine pasú ovce. Keď dorazila moja priateľka, Ďuro sa vrátil domov.

Na druhý deň sme sa šli pozrieť k jazeru. Slané jazero v mieste Sovata. Medvedie jazero, ktoré je slané a kde sa od 13 do 15 nesmie kúpať, lebo jazero v tom čase odpočíva je skrýte v doline a je obkolesené lesmi. Mali sme pocit, že sme sa vrátili do roku 1989. Nikto sa neplašil, každý pokojne stál pod stromami, alebo sa v silnom lejaku s radosťou kúpal vo vode. Skryli sme sa nakoniec pod striešku reštaurácie, kde nám čerstvo zaľúbený pár, krásnych 50-tnikov ponúkol limonádu. Čas sa zastavil, ale tak príjemne.

Na druhý deň sa Leila zobudila zase s teplotami a tak sme s ňou zašli k miestnej detskej lekárke. Mala čas, pekne sa usmievala, počkala, kým sa dieťa upokojí, ponúkla jej nálepky, jemne sa jej dotýkala a rešpektovala reakcie dieťaťa. Povedala som jej, že sa mi v Rumunsku páči, lebo tu cítim pokoj a dobro, na čo ona reagovala slovami, že je pravdepodobné, že mi svet dáva naspäť to, čo doňho sama vysielam.

Napísala som aj Leilinej doktorke, že Leila má teploty a kašle a jej správa bola, aby sme si kludne užili dovolenku, nerobili si výčitky svedomia, podávali Leile byliny a niečo na vysokú teplotu.

Keď sme sa lúčili s pani domácou, jej posledná veta znela: „Všetko sa dá vyriešiť.“

….vystúpili sme z auta, moje dieťa utekalo rovno ku psom a ja som Ďurovi povedala, že som si v Praide zabudla plavky. „Nevadí, vrátime sa po ne niekedy.“

„To pôjdeme 4 hodiny tam a 4 naspäť kvôli plavkám?“

„Áno, všetko sa dá vyriešiť.“