Výročná správa
Dnes máme nádherné druhé výročie svadby. Mohla som si vziať lepšieho a krajšieho muža? Nemohla. Mohla som byť šťastná niekde inde? Nemohla. Mohla som zaspávať kľudnejšie na svalnatejšom ramene? Nemohla…
****
Pred dvoma rokmi som si o takomto čase dávala na hlavu veniec, ktorý som si ráno vyrobila a v ktorom som si pripadala smiešna. Bolo tesne pred pol treťou a o tretej sme mali byť v malej miestnosti na úrade, kde si vymeníme prstene. Ďuro nebol doma. S vencom na hlave som zmývala podlahu a sledujúc, čo sa vonku deje som rozmýšľala o tom, že môj nastávajúci muž asi ušiel kamsi do neznáma. Verila som tomu, že sa už nezjaví, no o 14:36 prišiel a v ruke držal akýsi hmyz zaliaty v skle. S nadšením mi ukazoval celú sadu chrobákov a blanokrídlých lietavcov a tak som sa ho opýtala, či náhodou nezabudol, že dnes by sme sa podľa dohodnutého dátumu mali vziať za ruku a vykročiť životom pod spoločným menom. Pripadala som si nezaujímavá, ale keď som si obliekla šaty a dala si na ústa červený rúž, akosi som opeknela. Uverila som, že zo mňa môže byť niektorý muž miestami nadšený. A čo, veď okrem plných červených pier mám ešte i iné prednosti…v 9 mesiaci tehotenstva, silno viditeľné.
Pozrela som na svoj zoznam.
Venček, upletený *
Kytička, zviazaná *
Pierka, nachystané *
Obočie, vytrhané *
Tvárové chĺpky, učesané *
Povysávané *
Pozmývané *
Hŕba riadu, skrytá do komory *
Prstene kúpené, odložené, pripravené *
Muž, prítomný *
Ja, prítomná *
Muž, pekný *
Ja, nádherná *
Vyšli sme z brány a ja som sa cítila naozaj krásne. Neprikladala som tomuto dňu vážnosť, ani som z neho nemala motýle v bruchu. Všetko sa zomlelo veľmi rýchlo, z praktických dôvodov. Klasická romantika tomu všetkému úplne chýbala. Vzali sme sa a keď sme vyšli vonku z úradu, nad nami svietilo ostré slnko. Ten svadobný deň sa vymenili všetky počasia, presne tak, ako sa menili moje myšlienky a pocity počas tohto vzťahu.
Dnes máme nádherné druhé výročie svadby. Mohla som si vziať lepšieho a krajšieho muža? Mohla. Mohla som byť šťastná niekde inde? Mohla. Mohla som zaspávať kľudnejšie na svalnatejšom ramene? Mohla…Všetko toto som určite mohla. Je manželský / partnerský život pre mňa výzvou? Je. Myslela som si, že keď niečo nefunguje presne tak, ako chcem ja, treba to vyhodiť, veď sa nájde lepšie. Myslela som si, že veci sa nedajú opravovať, len kaziť. Myslela som si, že odpúšťať sa nemá, že je to slabosť. Myslela som si, že môj vysnený muž bude úplne do bodky podľa mojich predstáv. Myslela som si, že môj vysnený partner bude úplne bezchybný, jednoducho, čo si ako ja. Ale celkom tak to nie je. A keď mám naozaj takýto vykoľajený stav, zjavia sa mi jednoduché obrazce. Ako sme v lete zbehli do mesta na zmrzlinu, ako sme šli spolu do pôrodnice, ako sme cestovali z Nemecka 1500 km tak, že som mala nohy pri brade a do lakťa ma pichal kaktus, lebo auto bolo tak natrieskané, že som sa rozplakala, keď som zbadala, že Ďuro nesie v ruke ešte aj 4 žemle. Spomeniem si, ako sme v Grécku spali celý august na balkóne, lebo dnu sa nedalo vydržať. Ako sme sa pohádali a ja som mu vyhádzala veci zo skrine, nech ide preč a on odišiel ku kamarátovi a povedal mu, že som bláznivá, ale, že ma ľúbi. (to bol asi najkrajší kompliment, lebo ľúbiť milú ženu, to je ľahko, ale bláznivú, to už chce ozajstné city).
Nie je to dokonalý vzťah, dokonalý muž, dokonalá ja. Ale ako jediný sa ma nepýta, prečo nechcem moderný telefón a stačí mi trápny tlačidlový, nepýta sa ma prečo si obliekam pomaľované pančuchy a prečo nosím kvety vo vlasoch, páči sa mu, že behám v zime po snehu bosá a jediný plne dôveruje mojej ceste materstvom. Tak pre toto som zatiaľ ešte stále pani Segedínova.
