Žena ako JA, JA ako žena

„Povedz jedno podstatné meno, ktoré Ťa vystihuje, žiadne nie je zlé.“

Tá myseľ je ale taká beťárka, že túto otázku som začula práve, keď som jedla brokolicu a teda, prvé čo mi napadlo, bolo „Brokolica“. S touto prudkou odpoveďou som nedokázala zlúčiť poslednú časť vety – žiadne nie je zlé. Čo už ja mám spoločné s brokolicou? Išla som teda ďalej.

Pomalosť. Potom som si ale spomenula, ako som minule za pár sekúnd stihla dať dusiacemu sa dieťaťu čípok do zadku, zabaliť ho do paplóna a rýchlym krokom sa presunúť na balkón…Nie.

Štýl. Pfff, štýl? Minule som mala na sebe nohavice, ktoré sa na mne reálne rozpadli a opadávali zo mňa kúsok po kúsku. A čo ten pulóver, na ktorom som celú pracovnú dobu cítila akýsi zvláštny puch, ktorý pripomínal pomstu urazeného kocúra, zalezeného v skrini…Nie.

Domáce zviera. A čo to mačiatko, ktoré minule plakalo na strome a ja som poprosila okolie, nech ho chúďa dajú dole a keď jeden dobrák vyliezol na strom a podával mi ho, povedala som, že ho nechcem, že vyzerá dosť choro a nepríjemne…Nie.

Takto som si vymenovala podstatne dlhý rad podstatných mien, ktoré mali vystihovať moju podstatu a došla som naozaj k jedinému záveru. Mňa vystihujúce podstatné meno je takmer po 40 rokoch konečne JA.

Keď som bola malá veľmi som chcela byť dobré dievčatko. Mať dobré známky, poslúchať. Nie vždy sa mi to darilo a mala som pre to v žiackej knižke aj dosť poznámok.

Neskôr, keď som mala 15, išli sme v autobuse a nejaký dobrodruh si rovno pri mojom uchu roztvoril zúbky strieborného zipsu a vytiahol svoju, asi radosť, ktorou sa chcel popýšiť. Ja som periférne videla niečo telovej farby a jemne oblého tvaru a skutočne som si myslela, že si šúpe kožu z veľkého palca.

Potom, keď som už mala viac rokov a vedela som, že takýto druh palca je na tele muža len jeden (anomálie neberúc do úvahy), dočítala som sa, ako by s ním mala žena pracovať a narábať, aby ju majiteľ palca miloval až do smrti. A hlavne si to užívať a pozerať pri tom aj do očí. To písali múdre časopisy.

A neskôr sa ma pýtali, kto je môj vzor a ja som hútala a hútala a keď som povedala, že vzor nemám, tak mi bolo povedané, že vzor predsa mať musím. Ako to, že nemám. Keď som na niečo nemala názor, tak som povedala, že neviem a protiotázka bola, ako to, že neviem!

Ešte neskôr, vlastne predtým, som sa rada obliekala farebne, raz tak, raz tak, a učiteľka sa ma raz opýtala, či mám na sebe len opasok a to boli krátke nohavice na zimu ušité z modrej, hrubšej kockovanej látky.

A keď som porodila, mala som byť zrazu aj skvelou matkou, milenkou, kuchárkou, pani domácou a ešte sa ma aj pýtali, že a čo teraz? Kde budeš pracovať? Toto nemôže byť náplň tvojho života.

JA, som často intuitívna, často vnútri pokojná, často srdcom mysliaca, často sa mýliaca, často robiaca chyby, niekedy nepríjemná, niekedy unavená, niekedy bezvýchodisková, často nepochopená, často pre mnohých nelogická, už dlho nečítajúca „múdre rady“ v bežných ženských časopisoch, názor na veľa vecí nemajúca, názor na veľa vecí pre seba ponechajúca, farebne sa obliekajúca, stále snívajúca, moderným svetom nie veľmi potešená a modernému svetu nie  veľmi podliehajúca.

Ženy celého môjho sveta, čujte. Prajem vám, aby ste našli v sebe svoje podstatné JA. Aby ste ho nehľadali v časopise, v sociálnych médiách, ale vo svojom vlastnom médiu, lebo v ňom je oveľa viac zaujímavostí, ako v tom vonkajšom, ktoré nám radí, aké máme byť a často nás od nás samotných vzďaľuje.

Posielam vám k tomu jeden pomyselný červený mäkký a kučeravý karafiát.