Ženské svetlo
V jednej knihe som čítala o tom, ako v sebe ženy nosia svetlo, ktorým sú schopné „osvetliť“ celú planétu. To svetlo je vraj veľmi potrebné a prospešné pre každého, ale žiaľ, mnoho žien v dnešnom svete mužskej racionality zabudlo svietiť, alebo, ako svietiť. Keď vidím, koľko je dnes ženských kruhov a spolkov, kurzov na odomknutie ženskej energie, som z toho síce trošku zmätená, ale ak je skutočne toto cesta, ako nájsť cestu k zdroju vlastného svetla žien, ktoré samé nesvietia a nevedia svoju žiaru dávať…tak potom, nech je týchto správnych prístupov k ženstvu čoraz viac.
Posledné dni som si uvedomila, zase, ako krásne žiarime my, ženy našej rodiny. V skutočne ťažkých chvíľach ani jedna z nás nezvesila hlavu, ale práve naopak, myslím, že sme začali svietiť tak silno, že sme dosvietili zo Slovenska, až ďalekého Turecka.
Moja mamka. Sedela v lietadle a prežívala obrovskú, životne ťažkú situáciu. Neviem, kde v sebe našla silu, ale v cudzej krajine, v cudzom prostredí, sedela celú noc vedľa otca, dávala ho sedieť a znovu ležať a zase sedieť…ráno mi zavolala, že je úplne vyčerpaná, ale nešla si oddýchnuť. Pýtala sa lekárov, rukami, nohami sa dorozumievala a podarilo sa jej svojou angličtinou vypýtať od sestričiek aj nemožné. Keď sama ležala napojená na kyslík, ešte mala silu zavolať nám a povedať, že nás bozkáva a že nám ďakuje.
Karolína, ktorá pracuje na gréckom Kose. Hneď na druhý deň sadla na loď, ktorá meškala 2 hodiny. Pol hodinu potom stála na tureckom pálivom slnku, aby jej skontrolovali pas. Potom cestovala miesto 10 minút, 45 minút, z prístavu na autobusovú stanicu. Tam ju nechceli vziať do autobusu, pretože je plný. Mala čakať na ďalší. Tam ju nevzali tiež, tak sedela na stanici 3 hodiny. Potom ďalšie tri v autobuse a… a ja vlastne vôbec netuším, ako sa jej podarili v tak obrovskom meste, ako Slovensko nájsť nemocnicu, kde sa so svojimi starými rodičmi stretla. Na ďalší deň chodila z oddelenia na oddelenie, pretože v nemocnici už neležal len jej dedo, ale aj babka. Keď moju mamku prepustili, Karla jej dokázala z týchto kritických dní spraviť aspoň trochu príjemných chvíľ. Chodili na prechádzky, na zmrzlinu a pozorovať večer more.
My tri. Síce sme čakali doma, ale myslím, že sme fungovali na tie najplnšie obrátky. Volali sme, hľadali, pýtali sa, vybavovali a zároveň posielali rodičom energiu. Raz sme sa prichytili, že ideme spolu v aute a ani jedna z nás nie je mysľou úplne prítomná…akoby sme netušili, kam vôbec ideme a mysleli sme si, že reálne sa zrazu objavíme v Izmire.
Naša sesternica Katka. Odložila prácu a domáce povinnosti a sadla na lietadlo, aby vystriedala Karolínu. Bola to pre nás v daný moment jediná možnosť. Teraz spolu chodia navštevovať otca, v nemocnici známeho pod menom „Ič“. „Koho ste prišli pozrieť? Ič? Ok.“ Skúšajú spolu s mamkou tureckú kuchyňu a snažia sa svietiť aj v týchto ťažkých chvíľach.
Moje kamarátky, známe, neznáme…všetky ženy, ktoré do tohto príbehu vstúpili pomocnou žiarovkou, baterkou, alebo lampou. Ďakujeme
Otec bol 48 hodín v kritickom stave. Počas tejto doby sme si spoločne (mamka, sestry, sesternice, netere, tety) zavolali a ja som pocítila tú obrovskú ženskú silu práve vo chvíli, keď sa nám podarilo, napriek okolnostiam zo srdca smiať až tak, že sme mali slzy na krajíčku. A v ten moment to neboli slzy smútu. Boli to slzy smiechu, radosti z toho vtipného daného momentu, sily mať radosť a tej najpevnejšej viery, že všetko dobre dopadne.
Ja som presvedčená, že sme tomu nášmu mužovi na JIS-ke rozsvietili dušu tak silno, že si povedal, že sa k nám ešte musí vrátiť v takej podobe, ako si ho pamätáme.
