ZOO

Včera sme s Leilou uskutočnili tretí pokus, rodinný, o návštevu ZOO. Hurá ZOO, zvieratká, hurá – hormóny šťastia sa teda u mňa, pri predstave návštevy zoologickej záhrady, skutočne nedostavujú. Došla som až tak ďaleko, že som bola pred svojou dcérou schopná tajiť, že zvieratá môžu mať aj takýto krásny život, v klietke, v presklenej vitríne, kde na ne denne chodí pozerať kopa ľudí, ako žijú svoj život. Podľahla som ale tlaku potrieb klasickej výchovy, kde to voľnočasového programu patrí aj návšteva ZOO. Prvá pokus sa nepodaril. Vtedy išla so svojim bratrancom, zaplatili vstupné spravili dva kroky, páv zaškriekal a Leila sa otočila, že ona veru ďalej nejde. Druhýkrát bola so starými rodičmi, došli po drevenú lavičku v tvare tuleňa a moje dieťa nezaujímalo nič iné len tá lavička. Teraz sme to skúsili tretíkrát. Doma poskakovala a pokrikovala si: „Hujá, hujá, teším sa.“

Vstupujeme do ZOO, výlet sa začína.

„Poď sem, pozri sa, a tu poď a tu sa poď pozrieť a tu je rybička a tu vtáčik. A Poď už ideme ďalej.“ Podarilo sa nám prejsť viac, ako po páva a viac, ako po tuleniu lavičku, ale moje dieťa si začalo chytať uši a ja som vedela, že je zle. Našu chôdzu sprevádzal plač, a vety: „Chcem ísť domov, mne sa tu nepáči.“ Ale viete, ako to je. Dospelý mozog, ktorý zaplatil vstup a má pred sebou ešte 5 km zvierat v ohrade začne tie svoje blbé presviedčania: „Poď, tam sú ešte kozy a medveď a zebry.“ A dieťa plače a nechce, ale musí.

Podarilo sa nám prejsť celú ZOO, ale bol to naozaj dosť nepríjemný zážitok. Vyčerpal celú posádku výletu tak, že sme si všetci poobede ľahli spať na niekoľko hodín.

Zdá sa vám, že tento príbeh bol o jednom rozmaznanom decku? Nie tak celkom. Ja to vnímam trošku inak. Dieťa nám toho totiž dosť ukazuje, ak sa nám podarí neskriviť ho a neformovať ho do nami želanej podoby.

• Nemám čas! (Dieťa pozerá na akéhosi plaza a bolo by schopné tam kľačať a pozerať naňho kým by samo nepocítilo, že stačí. Ale my ho vytrhávame z jeho vlastného lebo musíme ísť ďalej.)
• Nové, nové, stále niečo nové! (Vytrhávame dieťa z jeho sveta a miesto pokoja a kľudu momentu mu núkame ďalší impulz. Poď, tu je ďalší vtáčik a ďalšia rybka a opička! Je to, tak trošku ako tie zábavné videá, ktoré na nás vyskakujú na sociálnych sieťach a mám pocit, že tak trošku vypínajú hlavu, aj srdce.)
• Zažiť čo najviac, nepočúvať seba! (Utekať tu, aj tam nezastaviť sa, zabávať sa, zažiť „všetko“ a popri tom všetkom nepočúvať vlastné vnútro. To nič, že sa necítim dobre, že je toho na mňa priveľa, idem, musím zbierať zážitky.)
• Keď sa tu/to páči iným, musí aj tebe! (Keď tancuje na jednu a tú istú hudbu nejaký tanec môj sused so svojou babkou, zatancujem ho aj ja so svojou tetou, potom môj syn s frajerkou a je z toho ohromná zábava. Je úplne jedno, že všetci len kopírujeme niekoho iného, proste sa to teraz nosí, tak to jednoducho robme. A ty? Cíť sa v tom proste dobre.)

Milí čitatelia, prajem vám, aby ste dokázali počúvať svoje pravé vnútro čo najviac. Prajem vám, aby ste miesto toho dobre známeho „Prestaň revať!“, ktorému som aj ja včera prepadla, čupli ku svojim deťom a pokojne sa ich opýtali, čo sa im na danej situácii nezdá. A aby ste si tak dokázali čupnúť aj k sebe. Jednoducho nám prajem príjemnú učupenú nedeľu s ešte teplým tvarohovým koláčom s bielkovou penou, pokojne spiacim dieťaťom a psom, mačkou, ktorí spia poobedným spánkom a pekné posledné chladné dni.