Zrazu

Keď máš doma dieťa, zrazu je všetko inak…

S Leilou sme sa vybrali takmer po dvoch rokoch do Rumunska. V Brašove som mala pocit, že som sa vrátila 10 rokov dozadu a že som tu vlastne prvýkrát, ako keď som tam chodila do školy a čo sa mi v tomto pocite, v tej danej chvíli zrodilo? Stretla som spolužiačku, ktorú som od skončenia školy vôbec nevidela, ani som len netušila, kde vlastne žije a čo robí. Znamenie. Veľmi som chcela ísť ku budove pôrodnice a moje prvé kroky v tomto meste smerovali práve tam. Zastala som, ukazovala som Leile okno, za ktorým sme sa narodili. Ona, ako bábätko, ja, ako mama. Stála som tam, slzila som a stála som v ceste skupinke turistov. Mala som pred očami moment, kedy som bezvládne stála pri bráne pôrodnice, opierala sa o chladničku Algida, na ktorej bolo v košíku položené moje dieťa a verila, že toto sú moje posledné momenty života. Sledovala som, ako Gyuro uteká ku autu, aby moje státie skrátil na maximum a nemohla som uveriť, že práve z nás dvoch vzišiel nový život. Keby som mala tú moc a možnosť, vrátila by som ten moment späť. Chcela by som ho každý deň zažiť zas a znova, aspoň na desať minút…Pozerala som do tých okien krásnej budovy a cítila som, ako sa vo mne mieša všeličo a všetko, čo som tu zažila. Toto mesto mi poskytlo tú najväčšiu duševnú radosť a najväčšiu duševnú bolesť. Toto mesto mi poskytlo najväčší fyzický pôžitok a najväčšiu fyzickú bolesť. Toto mesto mi splnilo to, po čom som celý život túžila. Darovalo mi dieťa. Keď máš doma dieťa, zrazu je všetko inak.

Zrazu z teba tečie…zhora, zdola, zboku, ani nevieš odkiaľ.

Zrazu bolia prsia, hlava, podbruško.

Zrazu nevieš, ako si zaspala a keď sa zobudíš, je všade tma, vedľa teba leží namiesto 2500 gramov a 46 cm dospelý 80 kilový muž a ty ho začneš v panike odtláčať, tep máš 400, zrýchlene dýchaš a zažívaš ten najväčší strach v živote. „Kde je bábätko??? Ty si ho priľahol! Kde je bábätko??? Kde je???“ Tvoj príspiaci na teba vystrašene pozerá, pretože dieťa pokojne spí v postieľke.

Zrazu prejdú prebdené noci, plač z neznámeho dôvodu a ty nič nestíhaš, ale si veľmi šťastná.

Zrazu si vychutnávaš, že máš pre seba čas na sprchu, ale vzápätí ti napadne, že si v sprche už 10 minút a nepozrela si sa za ten čas, či tvoje dieťa dýcha. Vytrieliš z vane a rýchlosť, akou utekáš do spálne na tebe vysuší kvapky vody.

Zrazu pozeráš, čo za fliačik sa tu objavil, čo za bodka, čo za soplík a modlíš sa, aby to do rána prešlo, lebo si si už premietla v hlave všetky možné choroby, ktoré poznáš.

Zrazu ti začne vadiť tvoj muž, lebo aj on chce tvoje telo, tvoju pozornosť, ale jeho pokožka nie je taká hebká, ako tá babätkovská.

Zrazu tvoje dieťa zje antiperspirant, zeler z psovej misky, piesok, hlinu, kamienky a ty sa v noci budíš a sleduješ, či nezačalo štekať, potiť sa, kvitnúť, alebo či jednoducho dýcha.

Zrazu si krajšia, ako kedykoľvek predtým.

Zrazu si schopná urobiť úplne zvláštny krok a skočiť pod idúce auto, lebo dieťa, ktoré vybehlo na cestu pred tebou a je už na chodníku sa za tebou otočilo a ty si sa zľakla, že sa za tebou rozbehne naspäť. Svoje kroky doprevádzaš neustálym krikom: „Stoooj!!! Stoooj!!!“ a ľudia vychádzajú na balkón, pozrieť sa, čo sa deje. Na vodiča dvihneš ruku, na ktorej máš napísané: „Prepáč, som milujúca mama!“

Zrazu vstávaš o 5 ráno, miesiš cesto na chlieb a sleduješ, ako tvoje dieťa spí.

Zrazu sa rozplačeš, keď vidíš…hocičo.

Zrazu nemôžeš počúvať všetky skladby Erica Claptona.

Zrazu sa bojíš, či je tvoje dieťa zdravé a potom sa bojíš, že si sa bála, lebo strach oslabuje a myšlienky privolávajú a točíš sa v tom, ako na kolotoči, až kým z toho neodpadneš.

Zrazu vidíš v rodičoch, ktorí svoje dieťa stratili ten obrovský prázdny a veľmi smutný a ťažký kus, ktorý im sedí na duši.

Zrazu si úplne sebecky povieš, že si šťastná, že máš zdravé dieťa.

Zrazu ho objímaš, keď má nervový záchvat a ten záchvat ti nepríde tak strašný, ako keď podobný mala susedina dcéra pred 10 rokmi, kedy si krútila hlavou nad jej rozmaznanosťou.

Zrazu pre dobro svojho dieťaťa vyješ doma sladkosti. Zdravá strava pre malých, tebe je to už jedno!

Zrazu máš v byte strašný bordel a konečne to máš na koho zvaliť (nemusíš brať zodpovednosť na seba).

Zrazu si chceš znovu a znovu prežiť tehotenstvo a pôrod, aby si si to celé užila a precítila viac, ako sa ti to v daný moment podarilo.

Zrazu túžiš po ďalšom dieťati, aj keď nemáš s kým…si ochotná poprosiť otca svojho prvého dieťaťa o kvalitný genetický materiál a dobodky pokrvných súrodenca.

Zrazu si účastníkom rozhovorov, otázok a odpovedí a zvláštneho slovníka:

Na stene jedného bloku je nakreslený mužský pohlavný orgán. Leila stále, keď ideme okolo: „Mami, aha kosťa.“

Ja: „Kosťa? Aký Kosťa?“ Obzerám, či okolo nás nejde postava z nejakej ruskej knižnej rozprávky. Nikoho nevidím, ale pokračujem v hre, ktorá moju dcéru pre nejakú príčinu vždy rozosmeje: „Kosťa, si to naozaj ty?“

Leila: Oná má takú pjutku. (Krieda na kreslenie na látky)

Kde je moja kasitka? (Lúhovatko na čaj, ale zväčša veci, ktoré vyzerajú ako sieťka)

A mnohé iné, ktoré už ani nemám zapísané, pretože keď sa rozpráva sama so sebou, vždy tvorí nové a nové slovné zvraty.

Keď máš doma dieťa, zrazu je všetko inak…